Umri !
Posted by Savitri | Filed under Horor, Savitri
-Umri, umri, umri!!! Umri, umri, umri!!! Umri, umri, umri!!!-
V bežných domácnostiach majú budenie na starosti budíky, či zastaralé kohúty. Ale u nás musí budiť moriak! Z dvoch hlavných dôvodov. Po prvé; uštval k smrti nášho kohúta. Po druhé; je babičkin miláčik.
-Udri, udri, udri!!! Udri, udri, udri!!!-
Kvôli druhému dôvodu som ho ešte stále neroztrúsila na čiastočky a ešte stále ma irituje. Žijem s babičkou, je jediná osoba, ktorá mi zostala a stará sa o mňa. Pravidlo je jasné, ak si chcem s ňou vychádzať, musím uznávať aj toho zasrana moriaka. Vie vysloviť tri slová. Umri, udri a hudry. Zo začiatku opakoval hudry- hudry. Časom sa tohto už zastaraného slova vzdal. Od tej doby mi ráno s úsmevom do očí opakuje dve slová.
-Umri, udri, umri!!! Udri, umri, udri!!!-
Nemám to podložené dôkazmi, ale viem, že ten zasran to robí naschvál! Vie, že ma to štve a vie, že mu nemôžem ublížiť. Ale keby vedel koľko som už vymyslela spôsobov na jeho odstránenie… Určite by čušal.
„Elenka, počula si ten vtip o tom Nemcovi, ktorí skrýva starým ľuďom veci?“
Babička našpúlila drobné pery a uštedrila mi cucavý bozk na líce.
„Počula…“ Nenápadne som si utrela líce. Len pre istotu. Veď keby náhodou nejaký ten bacil…
„Tak ti poviem novinku! Asi už navštevuje aj mňa! Pankhart jeden!“ Babička sa od srdca zasmiala. Keby ju neľúbim, asi jej už vynadám. Napriek mojej trpezlivosti ma vie znechutiť, keď posledné dva roky nadáva na nášho starého známeho- jej Alshaimera. Trpím jej to z jediného dôvodu… Pre jej chorobu, ju ten pankhart naozaj navštevuje. Hľadím do chladničky a optimisticky hľadám čerstvé mlieko. Žeby zas nebolo?! Ach…To ma tiež vie dopáliť. Ďalší živočích dôležitejší než moja maličkosť. Akýsi hlúpy kocúr. Jediná výhoda je tá, že rád zabíja sliepkovité veci a spol. Pre tento postoj k zvieratám ma spoločnosť zaradila k necitlivým. Super, čo viac si môžem priať.
„Aj dnes niekoho zastrelíš?“ Aspoň, že vlastná rodina ma toleruje…Hm…
„Nie baby, ja nestrieľam…“ Odpovedala som s povzdychom. Dýchaj…Veď odchádzaš za malú chvíľku do práce. Buď milá. Pridávam úsmev.
„Tak niekto strieľa po tebe?“ Pridaj baby!!! Babička odcupotala do predsiene. Tak, stavím sa, že sa vráti a zas nebude vedieť, že o čom. Rozširujem úsmev. Mohla by som ho definovať ako úsmev pretvárkový, od ucha k uchu.
Čakala som naozaj dlho. Prekonala sa. Choroba jej pokročila, dokonca zabudla, že sa so mnou vôbec rozprávala. Začula som ako si zapla rannú telenovelu a náš rozhovor už bol ta- tam. Keď som odchádzala z domu „zabudla“ som opäť zavrieť vchodové dvere. To mi je ľúto, že sa kocúr dostal na dvor. Ešte viac mi je ľúto, že opäť toho zasrana moriaka nedostal. Ako sa hovorí, možno si i na mňa šťastie sadne, ale mňa skôr oserie nejaký ten holub, či moriak. Pri mne nestojí šťastie, pri mne stojí Boh. A to už je čo povedať v dnešnej ateistickej dobe.
Sedím na lavičke v opustenej časti mesta a sledujem ako moja čierna kolegyňa koketuje s mojím objektom. Čo už… Som taká vygumovaná. Zato môžu tie hlúpe sedatíva. Vraj sa mám ukľudniť. Hm… Dobre, ale od kedy ich beriem reagujem len na určené situácie. A táto situácia to očividne nie je. Hľadím svojím zahmleným pohľadom na sympatického Španiela ako ústami zvádza moju kolegyňu. On ju zvádza celým telom. Fú… Keby som si nezobrala pred chvíľou toľké množstvo liekov, možno mu zaostrím aj do očí. Keby si všimne môj pohľad asi ma vysmeje ako najväčšieho reterďáka na svete. Prepáčte za výraz, ale cítim sa tak. Upriem pohľad na kolegyňu. Predsa je len bližšie, viem na ňu zaostriť. Hm… Mohla sa ráno očesať, keď vedela, že ho máme stretnúť.
„Som veľmi rada, že ste sa nám z ničoho nič prihovorili. Ste naozaj sympatický. Však Elen?“
Jej slová mi akoby dačo vytrhli z hrudníka a mňa popadol starý známy chlad a drkotanie zubov. Keby si len spomeniem, čo ten chlad symbolizuje a čomu predchádza. Ale čo to ona trepe za somariny?! Veď my sme vedeli, že tu bude…Bolo to v pláne! Čo to na neho hrá… Veď i on vedel, že sa stretneme… Bože! Buď som naozaj mimo, alebo…
„Som veľmi rád, že spoznávam tak sympatické ženy. Ale Elen nič nepovedala. Nevníma?“
Čo sa na mňa pozerá! Mám problémy s vlastnými myšlienkami a nie s koketujúcim chlapom. Zažívam De Javu? Či nie…Opäť raz viem, že sa musím vymotať, lebo moje ďalšie rozhodnutie môže byť osudové. Veď toto poznám. Viem, že som teraz kúsok od pravdy, ešte niečo mi chýba…Malá skladačka do veľkého puzzle… Do riti! Ak ma to nenapadne hneď, asi niekto umrie…Žeby naozaj?! Pozerám na svoju kolegyňu a hľadám jej na tvári chýbajúci kúsok. Nič… Úsmev na tvári akoby sa nič nedialo… A on! Prečo len na neho nezaostrím… Čumím mu do tváre a viem, že niečo potrebujem vedieť. Ale čo?!
„Prečo sa na mňa tak uprene pozeráte? Nevidíte ma dobre?“
Usmial sa na mňa. Úsmev definovaný ako smrteľná pretvárka vraha od ucha k uchu.
„Nemám čočky…“ Nedopovedala som. Sánka mi stuhla. Mám to! Do očí mi udrel zlatý odlesk jeho zuba. Vrak jeden pokrytecký! Konečne! Toto je jedna zo situácií, kedy reagujem. Už som úplne svieža. Telom mi prúdi ľadová krv z hrudníka. Prudko vstávam. Už vidím ostro, úžasne jasno.
„Elen… Čo sa deje?“ Z tváre sa mu stratil úsmev i zlatý zub. Posledná skladačka. Už viem kto je. Ďalší vrah, ktorý ma prišiel zabiť. Zovriem päsť a vrážam mu do zubov. Škoda, že som mu nevyrazila ten zlatý. Moja kolegyňa šťastne zaplesala nad mojím prebudením a rozbehla sa k hlavnému stanu. Ešte som začula ako kričí do vysielačky, že všetko konečne klape. Ja si opäť všetko pamätám a v rýchlosti mu svojimi tvrdými hánkami vrážam do nosa. Tiež je rýchli, dostávam silnú ranu do brucha. Skrčila som sa do klbka. Tá rana by spôsobila aj potrat, hovädo poľné! Jeho úder mi ešte viac osviežil pamäť a ja som v tom momente okamžite vedela, čo v takýchto situáciách robím. Počúvam ako sa rehoce. Zostávam v klbku, akurát moja silná ruka vyráža a z celej sily deformuje jeho vybavenie. On s revom padá do kolien. Overená technika na získanie potrebného času. Rozbehnem sa po ulici smerom od hlavného stanu. Zapínam si vysielačku.
„Veliteľ, vie, že chce mňa?“ Kričím za behu. Do očí mi padla vločka.
„Som rád, že si sa zobudila, už som myslel… Ešte nie, ale hneď ako sa vyhrabe z bolesti, bude ti chcieť rozstrieľať hlavu.“ Ako vždy pôsobili veliteľove slová veľmi povzbudivo.
„Pošlite ho za mnou. Ja viem ako…“ Ešte som započula niečo ako „Chvalabohu“ či iné pobožné zvolanie. Vypla som vysielačku a odhodila. Ako neznášam túto časť. Vyzliekať sa za behu pred verejnosťou. Ešte k tomu cez zimu! Musím bežať do snehom zasypaného parku. Aspoň, že mám šikovné prsty a som otužilá. Opäť raz dýcham ústami, takže ten úžasný chladný kyslík robí mojim pľúcam naozaj dobre. Za behu rozopínam hnedú blúzku a nadávam, že má tak malé dierky. Zas som to výborne poriešila. Mohla som si dať niečo so zipsom. Nikdy si pred akciou nespomeniem, čo idem robiť a ako. Jediné čo som si zafixovala je to, že nesmiem mať náramky, náušnice, prstene, či spodné prádlo. Je to nepraktické. Až cez akciu viem prečo to na sebe nevláčim. Odhadzujem blúzku a môj hrudník sa stretáva s chladným ovzduším. Cez zimu by mi mali platiť viac. Zastavím sa a vypľúvam sliny. Kašlem. Ako starý tuberák. Rýchlo sa obzriem za seba. Chlap nasadá do svojho čierneho BMWčka. Okamžite vie kde som. Sakra…Ešte nohavice, inak to tu rovno môžem zabaliť. Nemotorne vyzúvam topánky a ponožky. Bože! Zaúpiem, keď sa mi jemná pokožka na klenbe nohy zaborí do snehu. A druhá… Nadávajúc rozopínam zips na nohaviciach a sťahujem ich zo seba. Tak a už som opäť odetá v Evinom rúcho. Koľká to výhra! Rozbehnem sa ignorujúc chlad a sneh. Mysľou kontrolujem či nemám na sebe niečo navyše. Opäť raz zanadávam. Ako by sa mi lepšie pracovalo, keby mám exhibicionistické sklony! Alebo keby som Narcis! Bežím k parku. To už počujem za sebou motor silného auta. V aute sedí ubolený vrah, ktorý vie ako pracujem. Moja nahota ho vôbec nevyviedla z miery. Zbehla som z cesty. Sneh je síce hlbší, ale aspoň ma neprevalcovala tá hračka. Auto je zarovno mňa, okno sa otvára a ja hľadím rovno do hlavne kovového vraha. V pozadí sa zaleskol pokrytecký zlatom blýskavý úsmev a ja viem, že som na teraz v úplnej kaši. Nohy sa mi zastavili. Buď to prijmem alebo nemám šancu. Zatváram oči. Vzduch lámu dva výstrely a ja by som prisahala, že počujem ako sa o ne trieštia snehové vločky. Poď… Zašomrem, akoby chcem povzbudiť olovo, ktoré ma určite prevŕta. Cez ľadovú pokožku prerazila ohňom poháňaná prvá strela. Cítim ako mi pretrháva svalové tkanivo. Vŕta si vlastnú cestu mojím telom. Len pekne preleť… Ignorujem silnú bolesť v ramene a upriem pohľad na zabijaka. Druhá strela mi spôsobila akýsi šok. Telo sa striaslo. Zasiahol ma kdesi do žalúdka. On je asi slepý… Alebo sadista…Vie, že strelu do ramena prežijem a po strele do žalúdka si tu budem ešte nejakú chvíľu umierať v mukách. Zasran moriačí, keby vedel čo s ním spravím, neopováži sa vystreliť. Vrchná strela preletela a z rany sa mi začala valiť silne červená krv. Para z nej sa mi tlačí do nosa až ma z nej nadúva. Druhá strela zostala v tele. To sa mi len zdá! Odrazu sa preberiem na silné zabrzdenie a následný šmyk. Po tele mi prebiehajú zimomriavky a ja sa desím toho, čo musím vykonať. Aspoň, že necítim bolesť dlho. Nádych a výdych. Opäť sa rozbehnem, čo najďalej od cesty a pokúšam sa ovládnuť čas. Začujem ako nezvládol šmyk a nabúral do nejakej prekážky. Nohy sa mi zabárajú do snehu. Husia koža na tele sa zúfalo snaží naznačiť, že by mi mala byť zima a nie je vhodné behať len tak nahá po snehu. Krv tuhne na chladnom vzduchu a opadáva v hustých škvrnách do snehu. Zastavím sa. Buď teraz alebo som už naozaj v riti. Nebojím sa, robila som to veľa krát. Posadím sa na peň a jemne sa nakloním do zadu. Nádych, výdych. Prsty na pravej ruke vrazím do rany na bruchu, musím tu olovnatú sviňu dostať von… Ako dobre, že som sa nadopovala liekmi proti bolesti. Oči odvraciam od čoraz väčšieho prúdu krvi a zatínam päste a zuby. Riadim sa hmatom. Svoje telo poznám do každej molekuly a atómu, nájdem každú vec čo doň nepatrí. Aj slepé črevo som si urvala sama… Votrelca som si vytrhla z tela a spustila ešte väčšie krvácanie. Sneh okolo ružovie… Sakra… Dýchanie sa mi zhoršilo, predsa len nie som v niektorých situáciách nesmrteľná… Ale to sa zmení. Z diaľky sa mi donášajú nadávky. Sústreďujem sa na svoje telo, na moje väzby a spojenia všetkých častí. Už to mám v malíčku, je to pre mňa ako jedinú u nás ľahké asi tak, ako spraviť kávu. Vlastne také jednoduché ako poslať dieťa po cigarety do obchodu. Mám to. Rozbila som si spojenia a cítim ako sa rozplývam. Postupne sa rozpadávam na menšie a menšie častice. Veď je to jednoduché. Celý svet je zložený z rovnakých mikroskopických prvkov, akurát sme spojený do celkov. Stačí rozpojiť väzby a obmedzenia sú minulosť. Jedine ľudia vedia ovládať mechanizmus spájania a rozdeľovania prvkov. Samozrejme ešte aj vyššie bytosti. Ja som na to prišla, sústredila som sa na svoje telo a rozbila som ho. Tvrdá práca, ale zaručí nesmrteľnosť. Prvky sa po uvoľnení doplnia energiou zo spoločnej energie Matky Zeme. Po návrate na svoje miesto je telo znovuzrodené. Pod mojou hmotou pobehúva nervózny zabijak a pumpuje olovo všade naokolo. Veď jeho to prejde. Vlastne ho to rozbije. Vráti sa do lona prírody. Vráti atómy, ktoré si zapožičal. Moja úloha sa tým splní, akurát musím ešte zničiť negatívne prvky jeho mysle. Nech neznečistím Zem. Ďalšia ťažká úloha. Zhmotniť sa na dobrom mieste. Vlastne je to jednoduché, moje bunky sú úplne zdravé, už len opätovne vytvoriť väzby a rozbiť nepriateľa. Nesmiem to spraviť v takomto stave, jeho atómy sú príliš naviazané na moju osobu a mohli by sme sa zmiešať, čo by bola genetická katastrofa. Mám vyhliadnuté miesto a vduchu mu už len zaželám nech mu budúca reinkarnácia vyjde.
Otváram zlepené oči a zívam. Hlavu mám zaborenú v hlbokom vankúši a odmietam vstať. Očami zbadám kopu liekov na stole.
„Bože, prečo to nebol len sen!!!“ Zaúpem a udriem do perín. Spoza dverí vykukne babičkina vysmiata tvár.
„Elen, volali, že máš zjesť všetky tie lieky, aby si opäť všetko pre istotu zabudla. Veď čo keď to bol posledný…“
Otváram prvú sklenenú nádobu a zhltnem naraz šesť predpísaných pirúl. Nasledujú ďalšie a ďalšie. Pomaly sa mi opäť pred očami zahmlieva. Babička si ku mne prisadne a položí si moju hlavu na stehno.
„Ešte si pospi a bude obed.“ Pohráva sa mi s vlasmi. Moja prázdna a ospalá myseľ zablúdi k oknu.
„Kde je ten zasran moriak?“ Azda po prvý krát mi vadí, že mi neželá smrť.
„Veď som ti vravela, že obed je skoro hotový.“ Babička sa šibalsky uškrnula a zo zeme zodvihla klbko chlpov.
„Tak ty si ho dostal…“ Uškrnula som sa na malého kocúra a upadla som do hlbokého spánku.
Zatvorila potichu dvere a pozrela sa na dvoch mužov v obleku.
„Už je vyčerpaná, mali by ste si nájsť niekoho nového.“ Odrazu znel babkin hlas pevne.
„Vieme, ste si istá, že si nič nebude pamätať?“
„Je to vyššia bytosť…Tie nezabúdajú…myseľ majú napojenú na vyššie vedomie.“ Odpovedala stroho.
„Viete čo treba spraviť…“
„Ako vždy… odstrániť…“ Úškrn pokryteckého vraha.
