Cesta do pekla
Posted by Marcus | Filed under Marcus, Ostatné
Jakub kráčal, s ťažkým batohom, po asfaltke a vedel, že spravil chybu. Ďalšiu a rozhodne nie poslednú vo svojom krátkom živote.
Slnko pomaly, ale o to istejšie, končilo svoju púť a hrozivé šedé mraky ho akoby ešte viac zaháňali za obzor.
Jakubovi bolo jasné, že ak rýchlo nestopne nejaké auto bude to veľmi ťažká noc. Nadhodil si veľký batoh a pokračoval. Popruhy ho už pálili na ramenách a lýtka mal ako zo železa. Bolesť v nich už síce necítil, ale netušil či je to dobre alebo nie. Mávnutím ruky by ju ale prijal späť, ak by to umlčalo bolesť, ktorú cítil vo svojom vnútri. Tá však nebola z únavy a Jakub vedel, že tá potvora len tak ľahko neodíde.
Šedé kraťasi mal už celé zaprášené, tričko prepotené, rovnako aj zelenú šiltovku, ktorá nasiaknutá potom ešte o čosi viac stmavla.
Nečakane za sebou začul auto. Ruka sa už automaticky vystrela s palcom k nebu.
Ako v koloseu, pomyslel si.
Zelená škodovka prefrčala, bez spomalenie tesne okolo. Jakub s trhnutím uskočil, ruku rýchlo stiahol a mierne sa natočil. Popruhy sa bolestivo ozvali a následne ho ovial zvírený prach z krajnice. Stihol ešte zavrieť oči a čakať. Po chvíli vypľul hustú zmes prachu a slín.
Dlaňou si pretrel tvár. Už nemal silu ani nadávať, bol vyčerpaný z celodenného pochodu… kam vlastne? Niekam, niekam kde bude môcť zabudnúť a možno začať odznova.
Ešte som ani poriadne nezačal tento život a už sa posral…
Najbližšie mesto bolo tridsať kilometrov a deň sa skončí za pár okamihov.
„Bude to krásna noc, spať niekde v priekope, možno príde aj búrka, budem ležať v blate a piť kalnú vodu z mláky, čo viac si môžem želať. Hotový hotel RIŤ!“ Znechutene odkopol kameň z krajnice.
Kým slnko úplne zapadlo prešlo okolo ešte šesť áut. Nezastal nik.
Jakuba obklopila tma. Už-už chcel padnúť do trávy vedľa cesty, keď ho osvetlilo svetlo. Otočil sa, predlaktím si zakryl oči a v poslednom zúfalom pokuse o zastavenie auta vystrel ruku.
Ani nevedel prečo to robil. Dnes mu nikto nezastal a silno pochyboval, že práve tento bude iný. Ale, stal sa zázrak!
Tmavá silueta auta, bola to stará Hodna Civic, pomaly prešla okolo Jakuba a zastala pár metrov za ním. Stopára zaplavila radosť. Ani netušil kde sa v ňou zobrala sila bežať. Udýchaný pribehol k pootvoreným dverám.
„Zdravím, vezmete má?“
„Jasné, sadaj, a ten batoh hoď na zadné sedadlo.“
„Ááách.“ Hlasno vzdychol keď si konečne sadol a v nohách pocítil úľavu.
„Heh, máš za sebou poriadnu štreku čo?“ Opýtal sa vodič a Jakub si ho až teraz poriadne prezrel.
Bol to muž okolo tridsiatky, mierne zarastený, s krátkymi čiernymi vlasmi. Na prvý pohľad celkom v pohode chlapík, preblesklo Jakubovi hlavou. Na čiernom tričku mal veľkú, žltú, usmievavú tvár.
Kolesá zahrabali v štrku a auto sa opäť pohlo.
„To teda mám. Máte super tričko.“
Vodič sa zasmial. „Vďaka. Ja som Gabriel,“ vystrel ruku, nespúšťajúc oči z cesty.
„Jakub,“ odvetil a zovrel ponúknutú dlaň. Bola zvláštna, ani teplá ale ani studená taká… zvláštna. Čerta starého ťa zaujíma akú ma ruku, hlavne že ťa zobral, ozval sa Jakubovi hlas v hlave.
A mal pravdu.
„Kam vlastne ideš?“
„Do Prešova a ty?“
„Tiež“, usmial sa Gabriel.
„Tak to mám z pekla šťastie, aspoň nemusím prespávať vonku.“
„To teda máš.“
„Prečo si mi zastal? Vieš dnes si prvý. Jeden magor v starej, zhnitej, škodovke ma takmer prešiel. A po ňom to bolo ešte horšie, mnohí sa tvárili, akoby ma ani nevideli.“
„To ten tvoj batoh, tiež som za mladi chodieval na vandre.“ Povedal akoby to bolo strašne dávno. Za moment však pokračoval.
„Viem čo je to krokovať domov, navyše ešte s promile po predošlej noci.“
„Amen.“ Odvetil Jakub a obaja sa zasmiali.
Rádio začalo chrapčať, noc sa prehĺbila a tma vonku zhustla.
„Takže sa tešíš domov čo?“
Jakubovi pohasol úsmev na perách.
„Hm, vlastne ani nie, ja, nejdem domov.“
„Tak kam? Za rodinou?“
Na chvíľu nastalo ticho prerušované len tichým chrapotom statickej elektriny v rádiu.
„Ja som“, začal Jakub neisto, „odišiel som z domu. Nemal som už silu tam ostávať. Pohádal som sa s rodičmi, ako sa hovorí, do krvi a tak som šiel.“ Odrazu jeho hlas znel duto a prázdno.
„Ale,“ prerušil ho Gabriel, „si mladý človek, horúca hlava, koľko máš? Dvadsaťdva?“
„Tak.“
„Hovorím, horúca hlava, to sa spraví, neboj sa.“
„Nie, toto sa asi nespraví, povedal som hrozne veci, veci, ktoré sa už nedajú zobrať späť, nedá sa mávnuť rukou, potľapkať sa po pleci, žiadna skurvená hrubá čiara to nespraví. Je koniec. Odišiel som a cítil som, že sa rodičom uľavilo. Vieš si to predstaviť aké to je keď vidíš úľavu v očiach tých, ktorých považuješ za rodičov? Radosť, že ideš preč, akoby si bol choroba!“
Jakub nevedel prečo to všetko hovorí, možno to potreboval zo seba dostať a toto bola ideálna príležitosť. Povedať to niekomu koho nepozná a koho už nikdy neuvidí.
Sňal si z hlavy čiapku a rukou pretrel spotené vlasy.
„Vieš,“ začal pre zmenu Gabriel,“ nebudem ti hovoriť keci typu, viem ako sa cítiš a čas zahojí všetky rany. Poviem ti len jedno. Žiaden rodič nemá radosť z toho, že jeho dieťa odchádza. Nikdy, je to dané prírodou, je to v každom z nás, tu niekde vnútri, je to láska a tá pretrvá a nemôže ju zničiť nič. Rodičovská láska je večná, možno ju len dočasne utlmilo niečo iné, ale to časom pominie. Takže vlastne tie keci o tom, že čas zahojí rany sú dosť presné.“
Jakub sa zahľadel von. Tma bola taká hustá, že videl svoj vlastní odraz v okne dverí. Akoby sa díval do zrkadla. Odvrátil pohľad. Nechcel sa na seba pozerať. Začal ladiť rádio.
„Na ceste do pekla nechytíš nič.“
Jakub až nadskočil. „Čo si povedal?!“
„Že na tejto ceste do Prešova nič nechytíš. Chodím tadiaľto často je tu strašne zlý signál. Čo si sa tak zľakol?“
„Rozumel som niečo iné, sorry. Kde to vlastne sme? Nič nevidím.“
Gabriel sa ani neotočil len hľadel pred seba. Mladík sediaci vedľa neho pomaly začal ľutovať, že má batoh na zadnom sedadle. Keby chcel vyskočiť… No to určite, skočiť vonku to je nápad, ideme takmer osemdesiat, neostal by zo mňa ani fľak…
„Tak kde sme?“
Odrazu pred sebou na ceste uvidel postávať nejakú postavu. Svetlá auto ju ešte úplne neosvetlili. Zatiaľ to bola len silueta.
Čo to? Žeby stopár? Teraz v noci, uprostred ničoho? To by musel byť blázon.
Auto sa k nemu rýchlo približovalo a Jakub si náhle uvedomil, že ten bláznivý stopár ide po strede cesty a dokonca kráča… proti autu!
On… on máva?
„Hej,“ Jakub sa pozrel na vodiča. Ten naďalej hľadel pred seba akoby tam nič nevidel. „Hej!“ opätovne vykríkol. „Čo ho nevidíš?! Zastav!“ Gabriel však naďalej tupo hľadel na cestu. V poslednej chvíli sa Jakub pozrel pred seba aby uvidel otrasný obraz.
To čo bolo pred mini nebol človek. Bol to… niekedy možno býval živým, no teraz… Kožu mal bielu ako mŕtvola po týždni vo vode. Niekoľko kúskov toho slizovitého tkaniva mu doslova odpadávalo počas toho ako sa kymácal. Vlasy mal na mnohých miestach úplne vytrhnuté ak s kožou. Tie červené fľaky silno kontrastovali s bledou pokožkou. Ale najhoršie boli jeho oči.
Ach Bože! Tie oči! Biele a prázdne akoby to boli len blany bez zreničky. A aj tak mal Jakub pocit, že sa pozerajú presne naňho!
Ten obraz, ktorý sa mu vryl až do mozgu, trval len sekundu. V ďalšom okamihu postavu auto odstrelilo z cesty.
„Čo.. čo to bolo ?!“
Zastaň, do riti ! Okamžite zastav!“ Jakub začal hystericky trhať kľučkou dverí. Tie sa však ani nepohli.
„S týmito by si sa rozhodne nechcel stretnú. A keby si vystúpil, nečakalo by to nič iné ako nekonečné utrpenie a bolesť.“ Vodičov hlas bol smutne prázdny.
„Čo to trepeš? Si sa úplne pomiatol? Okamžite….“ Slová mu uviazli v krku keď uvidel ďalších … mŕtvych stopárov, podobných tomu čo prešli. Jedna žena sa hodila pred auto, ostatní sa ho snažili zastaviť vlastnými telami. Boli však veľmi pomalí a tak väčšinou buď vôbec nestihli vojsť do jeho cesty, alebo ich zohavené telá stínala Honda ako stromy bočným nárazníkom. Kusy tiel sa rozleteli do okolia keď čierne auto preletela davom mŕtvol. Tupé bubnovanie ustálo.
„To sú mŕtvi. Vlastne len ich duše, „začal Gabriel ako keby rozprával o počasí. „Títo všetci, a ver, že sú ich ešte milióny, zišli z cesty. Vstúpili do temnoty, buď dobrovoľne alebo vďaka hlúpej náhode. To je jedno. Všetci do jedného už ostanú na veky tak, ako si ich videl.“
„Čo? A kde, kde sa tu vzali? Čo to ma všetko znamenať?“ Jakub stále neveril vlastným ušiam. A ani očiam.
„Ja som ti to nepovedal? Si mŕtvy chlapče.“ Rovnaký tón mohol použiť pri otázke dáš si chleba s maslom?
Jakub sa naňho zmätene zahľadel.
„Je to tak, tá zelena škodovka ťa poriadne nabrala. Len čo je pravda. Ale buď pokojný, umrel si okamžite. Žiadna bolesť. Žiadne utrpenie. Čo by za to iní dali.“
„Ty si blázon! Normálne regulárny cvok, čo si ma zdrogoval alebo čo?!“
„Len porozmýšľaj, prečo myslíš, že ti nikto z tých siedmych? Toľko ich bolo? Po škodovke nezastal? Mnohí sa tvárili akoby ťa nevideli. Tak si to vravel? Vystihol si to presne. Pretože ťa skutočne nevideli. Ležal si už pár minút vedľa cesty.“
„Nie! Nie, to nie je možné!“
„Nerád to hovorím, ale je. Tí všetci čo sú tam vonku“, rukou teatrálne mávol, „tí všetci sú mŕtvi. Na rozdiel od nich, ty ešte môžeš vykonať niečo, čo ťa zachráni pred tým, aby si skončil podobne.“
„Čo mám spraviť?“ Jakub neveril, že sa to opýtal.
Vedľa cesty sa nečakane objavila benzínová pumpa. Auto spomalilo a zabočilo k nej.
„Na ceste do pekla, ako ju nazývam, je jediný telefón.“
„Takže skončím v pekle…“ Prerušil ho Jakub smutným vzdychom.
„Vieš,“ nadýchol sa Gabriel, “tu cestu tak volám len ja, v podstate žiadne peklo ani nebo neexistuje. Ak vykonáš čo musíš dostaneš ďalšiu šancu. Novú šancu. A môžeš začať odznova. To si predsa aj chcel. Nie? Začať odznova, nový život, niekde úplne inde. Tak teraz sa ti to možno splní.
Tie slova vnikali Jakubovi až do morku kostí.
„Možno…“ vzdychol.
„Tí všetci tam, mali rovnakú šancu ako ty, ale ich rozhodnutie nebolo správne. Každý má jediný telefonát. Je jedno či si bol vrah alebo Pápež. Každý ma rovnakú šancu. Rovnakú poslednú šancu. Vykonaj čo musíš a ak povieš všetko tak sa hovor sám ukonči. Oni, kývol hlavou, oni zložili sami. Ale ani kedy tu stáli celú nekonečnú večnosť ich hovor by sa sám neukončil. Nevolali tomu správnemu človeku.“
Gabriel vystúpil a podišiel ku stojanu. Vybral z neho pištoľ a vložil ju do otvoru nádrže.
Hlavou kývol smerom k telefónu na rohu budovy.
„Nastal tvoj čas chlapče.“
Jakub ako omámený kráčal k telefónu. Všetko navôkol bolo ako v sne. Zdalo sa mu, že prešla celá večnosť kým zovrel slúchadlo. Z očí mu tiekli slzy. Nie preto, že nevedel kam volať. Och nie. To vedel okamžite. Dokonca to vedel skôr ako si sám myslel. Plakal preto, lebo vedel, že tým telefonátom sa jeho smútok konči. Ale začne sa nový. A ešte väčší.
Roztrasenou rukou vytočil číslo.
Volal domov.
***
Gabriel sa naposledy pousmial, mierne pokýval hlavou a stlačil spúšť. Čísla na stojane sa začali otáčať dozadu.
***
Jakub umrel na ceste, ležiaci v prachu priekopy, presne o 19,25.
***
Na domácom záznamníku blikal jeden nový odkaz. Zariadenie ukazovalo aj čas posledného záznamu. Svietilo tam 19,00. Hovor trval presne dvadsaťpäť minút.
***
Bol to posledný, dlhý, a veľmi bolestivý hovor z benzínky na ceste do pekla…
Marcus
