Premeny
Posted by Galadriel | Filed under Fantasy, Galadriel
Prechádzam sa po pustých chabo osvetlených uličkách mojej dediny. Vietor mi mrazí líca. Je neskorá jeseň. Listy zo stromov sú neochotne strhávané na zem. Cez deň žiaria pestrými farbami. Teraz sa mi však všetko vidí rovnaké. Rovnako pochmúrne, všetko v odtieňoch sivej. Pouličné lampy dodávajú ulici jemný nádych oranžovej a mesiac je odetý do striebra.
Dnes je spln. Čas, keď nemôžem spávať. Čas, keď musím preč. Preč od ľudí, preč od všetkého dôverne známeho.
Naučil som sa s tým žiť. Ale neskutočne veľa krát som si už položil otázku:
- Prečo práve ja?!
No ani ja, ani nikto iný mi ju nedokázal dostatočne zodpovedať.
Opúšťam osvetlenie lámp. Opúšťam dedinu. Úzka cestička, po ktorej kráčam, vedie do blízkeho lesa. Teraz už sú moje kroky tichšie, šliapem po vlhkom lístí. Mesiac mi svieti na cestu, jeho slabé svetlo preniká pomedzi holé konáre stromov.
Sú len dvaja ľudia, ktorí vedia, čo sa so mnou deje. Ktorí poznajú toto moje prekliatie. Moji najbližší pokrvní príbuzní. Moja matka a moja sestra. Nemám brata a môjho otca som nepoznal.
Kráčam touto pochmúrnou krajinou a moje telo sa začína chvieť. Očakávam, že to každou chvíľou príde. Bože, kiež by som takto nemusel trpieť!
Ale človek si asi nevyberie.
A môže sa niečo ako som ja označovať za ľudskú bytosť?!
Nie som si tým istý.
Som sám so svojim utrpením. Pochybujem, že na tomto svete existuje niekto, kto by toto moje tajomstvo dokázal pochopiť a bol by schopný mi pomôcť.
A tak mi neostáva nič iné, len to zakrývať pred celým svetom a dúfať, že sa to nikdy neprezradí.
Spomínam si, ako mi mama ako malému rozprávala rozprávky o rôznych príšerách. Spomínala upírov, cicajúcich krv alebo ľudskú energiu, okrídlených drakov, ktorí si vyžadovali ľudské obete najmä v podobe mladých panien. Často taktiež spomínala démonické bytosti, ale najviac príbehov mi rozprávala o vlkodlakoch – ľuďoch meniacich sa na divé zvery. Vtedy som netušil, prečo ju fascinovala práve táto téma. A takisto som nevedel, čo je s mojim otcom. Každá moja otázka smerovaná na túto tému moju mamu zakaždým rozplakala a tak som sa nakoniec rozhodol, že ju ďalej nebudem trápiť. Začalo to, keď som dovŕšil pätnásty rok života.
Dovtedy som žil normálne ako každé iné dieťa. Potom sa môj svet zrútil a ja som s tým odmietal ďalej žiť. Chcel som ukončiť svoj život.
No neúspešne.
Až potom moja matka pochopila, že už ďalej nemôže mlčať o mojom otcovi. Príbehy, ktoré mi rozprávala o vlkodlakoch boli vlastne aj príbehmi o ňom.
Časom som sa s tým akosi zmieril. Žijem s tým a snažím sa s tým bojovať.
Každých dvadsaťosem dní, keď mesiac dosiahne spln, prežívam hrozné muky. Vždy o takomto čase musím preč. Čo najďalej od ľudí, čo najďalej od sveta, v ktorom žijem.
Lebo vtedy nezodpovedám sám za seba. Nezodpovedám za svoje činy. Môj rozum vtedy ovláda niečo silné. Čisto pudové.
Už som dosť ďaleko za dedinou. Cítim, že sa blíži polnoc. Je to vo vzduchu. Je to všade okolo. Stávam sa citlivejším na pachy. Zrazu sa mi v hlave premieta, čo sa tu udialo pár hodín dozadu. Neďaleko je srnčia stopa. Menšie stádo sa vrátilo z paše.
Tu na strome vedľa je stopa po veverici. Po mojej pravici nedávno musela prebehnúť lasica, zanechala silnú pachovú stopu.
Všetko to vidím, všetko to vnímam.
Mojim telom prebehne strašná bolesť.
Už je to tu.
V kŕči zo seba strhávam môj dlhý teplý kabát a od zúfalstva driapem nechtami kôru najbližšieho buka.
Lesom sa ozve hlasný rev. Pripomína vlčie vitie.
No vylúdilo ho moje hrdlo.
Klesnem vyčerpaný na zem. Môj dych je rýchly.
Trvá to len chvíľu a ja opäť otvorím oči a vstanem.
Rozbehnem sa po stope.
Až mi sliny stekajú po jazyku pri predstave na čerstvo ulovenú srnu.
S chuťou sa zahryznúť do teplého brucha.
Oblizovať stekajúcu krv.
Nakŕmiť sa mäkkým mäsom…
Stádo je blízko. Už musia byť blízko.
Môj čuch ma nikdy neklame.
M.G.
