Svetlonoš: Ako som sa stala ženou
Posted by Savitri | Filed under Savitri, Svetlonoš
Neznasam to. Absolutne to neznasam. Mierne roztrasena od hnevu smatram po vreckach bundy hladajuc kluce od domu. Trasiem sa od kosti cela, nie zeby uz mrzlo, aj ked zacal uz advent. Som vytocena! Maximalne vytocena. Neviem koho napalo nam dat sexualnu vychovu pred Vianocami? A riesit, ktora „to“ uz dostala a ktora nie?!
-Sakra- Kde mam tie blbe kluce! Este by mohla byt matka doma a uplne sa mi cely den zosype. Nechapem preco odrazu cela trieda riesi ktora to uz ma? A mozem ja zato ze ani v patnastich nie? Som asi vadna. Nech uz skonci ta zakladka a vypadnem na strednu. Niekam najdalej. Ak ma vezmu aj na ceske skoly tak nevaham. Konecne som nasla tie kluce. Od tolkeho hnevu ani netusim kde boli konkretne.
-Haloo??- Zvolam na plne pluca dufajuc v zazrak, ze moja matka nie je doma. Mala by byt na pracovnej ceste.
-Mami?- Zvolam opatovne vyzuvajuc si zateplene ciny. Snazim sa aby ma moc nebolo vidno, lebo keby zbadala, ze aj teraz beham len v tricku po skole. Zas by bola prednaska na par hodin o chorych ladvinach a inych prevazne zenskych problemoch. Ale co s tym mam ja? Ved ani nie som zena. Doslova preletim vstupnou halou suchajuc sa po ponozkach. Milujem plavajuce podlahy.
Je pravda, ze som sa neposkodena dostala do izby a stihla sa vhodne obliect do podla nej vhodneho oblecenia na zacinajucu zimu. Jej byva strasna zima. Uz teraz ma ohrievac v spalni. Ale pointa je, ze nie je na pracovnej ceste! Ona je normalne ze doma?! Tentokrat ani nepomohlo ze zvieram fyziku v rukach a tvarim sa ze sa ucim. Tentokrat nepomohlo, ze som mala pustenu normalnu hudbu z radia. Proste aj tak musela prist! Ale preco? Ved vsetko robim spravne, mala by som mat pokoj. Nervozne prevratim list v knihe nevnimajuc co sa na nom pise a zvrastim obocie. Nenavidim, ked citim jej pohlad na chrbate.
-Ako moja, ako bolo na sexualnej vychove? Vraj to stale nemas..Som znepokojena-
Ako prosim?!!! Div ze som po nej nehodila tu knihu. Kto jej oznamil ze… Ah! Pokrcim ramena a vyuzijem, ze stoji za mnou. Nevidi mi do tvare. Keby ano, asi by bola zhrozena. Cervene rozculene lica..Tie zvacsa mavam, ked mi chodi do izby bez dovolenia. A samozrejme uplne cervene konce prstov. Krcovite stlacanie obalu knihy sposobilo to sfarbenie. Uplna klasika.
-Ucim sa fyziku..zajtra mam test…-
Pokusim sa aspon naznacit, ze naozaj ja nemam na nu cas a na nic co sa tyka zenstva a inych opletaciek o mojom veku.
-Ale..toto musime prebrat, volala mi pani riaditelka, vraj psychologicka vravela, ze byvas roztrzita…-
A uz to zacalo.. Nasledny obranny mechanizmus som si vybudovala v dalekom detstve, ked ma prvy krat poslali do nemocnice s nevysvetlitelnymi horuckami a s rovnako nevysvetlitelnymi horuckami ma pravidelne posielali domov. Medzi usami sa zacne rozliehat moja oblubena skladba, ktorej slova naznacujem perami. Srdce mi udiera do rytmu niekde az v spankoch. Prsty klepkaju po ucebnici a periferne sledujem ako jej usta hyperaktivne vysvetluju situaciu. Ruky samozrejme nesmu chybat. Tu seriu gest milujem. Sklada sa z pozdvyhnuteho ukazovaku, nasledne oboma rukami neprirodzene zatoci a vsetkymi desiatimi zacne predvadzat mixer. A dookola..dookola..
***
Neuveritelne sa cela bolim. Hlavu mi ide roztrhnut ako pocas horucok. Ruky sa mi chveju a pod lampou su akesi fialovejsie. Hned ako k sebe pritiahnem drobne zrkadlo a zovriem ho tymi palicami zarazim sa. Biela tvar a fialove kruhy pod ocami. Oci mam neuveritelne podliate krvou.
-Nie…-
Takto zacinaju u mna horucky. Avsak nechapem bolesti svalov a podbruska. Namahavo sa naciahnem po mobilnom telefone. Je sest. Matka zvacsa vstava do prace. Znepokojene hladim ako mi mobil sam vypadol z dlane. Ocami prezeram dlane, ako zltnu, ako keby boli neprekrvene. A triaska..zimnica.. Chyta ma panika. Namahavo sa zosuchnem z postele na zem. Viete ake je neprijemne zistenie, ze nemozete hybat nohami?! S placom sa sucham po zemi. Nezapriem sa…i v tomto stave dakujem plavajucej podlahe za jednoduche sa presuvanie po dome. Srdce mi ide roztrhnut, kvapky potu stipu oci a roztrasene ruky zacinaju slabnut. Citim ako ma bolia kolena, ked ich sucham po zemi, az cakam kedy odpadnu.
-Odpadnite si!-
Zvolam len medzi sebou a mojimi nohami. Bolia ako blaznive. Ako keby z vnutra praskali. Praskaju..odpadavaju, isto ano, isto i ruky mi odpadnu pokial sa doplazim do kupelne a pustim na seba horucu vodu.
Z poslednych sil nutim tocit ruky kohutikom. Mam pocit, ze som stratila vedomie hned ako som otvorila dvere. Ale necitim horucku. Len zimnicu, bolest a vnutorne spieranie sa mojho tela. Nie je to ako vzdy pred mojou kratkou komou a cestou do nemocnice. Je to ine.
-Dakujem…- Zaknucim a vychutnam si prve horuce kvapky vody na mojom nahom tele. Citim sa ako cerstvo porodene dieta na smetisku, ktore niekto zachranil pred mrazom a vlozil do tepla. Isto sa to vyrovna mojim pocitom. Avsak…
-Zlatooo mozem uz dnu? Si tam vecnost a ja budem meskat do prace.-
Preberiem sa na matkin hlas a buchanie do dveri. Alebo skor som sa prebrala na jej nervozne dychanie? Znepokojeny pulz? Co som vlastne zapocula ako prve? Zmetene sa zacnem okolo seba obzerat. Ocividne som zas zamdlela.
-Krv-
Zasepkam a s coraz mensou namahou taham telo zo sprchoveho kuta.
-Zlatoo..-
Jej tep je rychlejsi ako pred chvilou. Citim ako dych z jej nosa naraza o dvere.
-Som ok..daj mi chvilu..-
Uvitam zistenie, ze moje ruky su opatovne ohybne a nohy nie lenze posluchaju, ale su neuveritelne svieze. Za moment som na nohach a pocas dalsieho momentu uz vypustam zo sprchy krv. Kde sa vzala? Preboha, nech to stihnem predtym ako matka vstupi dnu. Pozorujem vir ktory nastal po odstuplovani. A ako ta krv vonia. Uplne neuveritelne by som sa z nej rada napila. Omocila si v nej tvar. Hrudnou dutinou sa ozyva srdce. Udiera viac ako rychlo. Je zmetene? Mam zrychleny tep. Umieram? Co sa deje, ze chcem pit vlastnu krv a pocujem ako si matka ulomi nehet na malicku z nervozity?
A vtedy to prislo. Krc v chrbtici. Ako keby sa proti mne vzburili vlastne nervy a moja hlava leti s hlasnym uderom a clapotom priamo do tej krvi. Uder do cela zamava s mojim uz aj tak oslabenym vedomim. Privriem oci a snazim sa zodvihnut tvar aby som sa nadychla. Nejde to! Chaoticky zacnem okolo seba metat rukami so snahou ich skorigovat a nadvihnut sa. Nejde to! Snad ta voda coskoro odtecie. Ale…Ja tu krv pijem? Mlaskam? Odolavam dalsiemu bezvedomiu. Ja pijem svoju krv zmiesanu s vodou. Mam pocit ze to bola moja posledna IBA moja myslienka.
Nasledujuce okamihy boli viac ako bolestive. Krcovitym trhanim sa krutili moje klby a slachy rastli. Viem ze som zvracala od bolest a viem ze som sa konecne dostala z tej krvi na dlazku. Krv mi stekala po tvari a.. vsakovala do chlpov? Viem ze ma svrbela koza a bolest kosti sa prelievala mojim vnutrom ako priliv vody.
-Ale ja uz idem naozaj dnu…-
Zvolala matka. Hned ako som zacula ako objima klucku rukou. Zrevala som z poslednych sil predtym ako som sa stala JA podvedomim niecoho ineho.
-Neopovaz sa ist dnu!-
Ale ona sla..A ja uz len viem, ze behom par sekund bolest pominula. Namiesto nej som citila uzasnu silu, energiu…a hlad.
Moja matka je uz par dni nezvestna a len ja v duchu viem, ze mi chutila. Ja vo vnutri placem pri spomienke ako som si vychutnavala jej surove ludske maso a pila krv. Viem ako jej srdce klzalo mojim krkom staby jednohubka. A ako je tazke na dalsi den vydrhnut krv z kachliciek. Zvieram vankus v obyvacke a snazim sa s tym celym zmierit. Je to par dni co som sa stala v tej sprche zenou…a tym konecne prebudila moju podstatu. Som Lycan a konecne chapem pravidelne horucky a pobyty v nemocnici. Uz chapem preco otec pravidelne odchadza na jeden tyzden do mesiaca mimo domov.. Nie je v tom milenka ako si myslela moja „nezvestna“ matka.
