Červená lentilka a fašírková voňavka

Karol sedel v práci. Extrémne sa nudil. Už dve hodiny robil nadčas a excelovské tabuľky sa mu vysmievali do unavených očí. Mal dvadsaťpäť rokov, celý život pred sebou a takmer žiadne dobré vyhliadky. Z platu síce vyžil, ale práca ho extrémne deprimovala. Postupne stratil aj tú trochu sebadôvery, ktorú nadobudol na vysokej škole, takže si už nevedel nájsť ani priateľku. A čo bolo zo všetkého najhoršie, bol strašne hladný.
„To máš za to, že ráno nič neješ a nechodíš na obedy,“ povedal si potichu a vyplnil ďalší stĺpec sedemcifernými číslami. Odrazu čosi zacítil. Bola to známa vôňa, takmer ako vôňa domova. Nemohol sa mýliť. Mamine fašírky voňali presne tak isto.
Čo sa to deje, nechápal. Že by sa mu to iba zdalo? Chytá halucinácie z prepracovanosti? Ale tá vôňa bola taká lákavá.
Vstal zo stoličky a začal poťahovať nosom. Kombinácia hladného žalúdka a vycibrených čuchových buniek z jeho krátkej kariéry podomového predajcu voňaviek, ho bezpečne doviedla na miesto, odkiaľ vôňa vychádzala. Nemýlil sa, bola to šéfova kancelária. Šťastie, že je preč, pomyslel si a opatrne stlačil kľučku. Okamžite ho ovalila nová vlna nádhernej vône. A uprostred miestnosti, priamo pred stolom jeho šéfa, stála nádherná žena. Lesklé hnedé vlasy jej padali až k pásu, žiarivé oči na krásnej tvári sa upierali priamo naňho. Jej dokonalé krivky zvýrazňovali hnedé obtiahnuté večerné šaty.
„Vitaj, Karol,“ prehovorila jemným hlasom sťa kryštálová zvonkohra, „čakala som, kedy sa konečne ukážeš.“
Karol sa snažil niečo povedať, ale množstvo slín v jeho ústach mu v tejto činnosti zabránilo.
„Som kráľovná fašírkového kráľovstva a potrebujem tvoju pomoc.“
Karola vôňa fašírky úplne opantala. Mal chuť hodiť sa jej k nohám a začať vykrikovať, čokoľvek, čokoľvek si zober, všetko ti dám, všetko pre teba spravím. Iba tam však stál neschopný pohybu a mozgovej činnosti.
„Karol, moja sesternica z tretieho kolena, princezná Lentilka, ukradla z môjho kráľovstva veľmi vzácny predmet,“ pri zmienke o lentilkách Karol spozornel. Všetci v jeho okolí vedeli, že fašírky a lentilky sú Karlova najväčšia slabosť. Začal počúvať fašírkovú kráľovnú s novým záujmom.
„Malý flakónik fašírkového parfumu. Dedil sa v našej rodine z generácie na generáciu. Povráva sa, že ho tajným postupom pripravila ešte Fašírka Prvá Veľká. A teraz je preč, určite ho ukradla ona.“
Karol sa konečne zmohol na slovo. Teda, skôr to bolo len také zahuhňanie, ale postupne, s veľkými ťažkosťami, dokázal dať slovám približný tvar: „Prečo  by to urobila? Veď ste rodina?“
„Ha! Že rodina!“ vykríkla kráľovná. „Nikdy mi neodpustila, že ja som dostala celé fašírkové kráľovstvo a ona si tam živorí na svojom maličkom lentilkovom ostrove!“ Rýchlo k nemu podišla a chytila ho za ruky. Pozrela mu priamo do očí. Mohol sa z tej vône aj zblázniť.
„Karol, ty mi musíš pomôcť! Nájdi ten parfum, prines mi ho a ja ťa zasypem fašírkami od výmyslu sveta.“
„A bude aj horčica?“ opýtal sa Karol.
„Bude.“
„Kremžská?“
„Kremžská,“ potvrdila kráľovná.
„Aj cibuľka?“
„Koľko len budeš chcieť.“
Karol preglgol: „A zemiačiky?“
„Celé vrecia,“ uistila ho kráľovná a pritiahla ho ku kopírke.
„Tu sa nachádza tajný portál na Lentilkový ostrov,“ povedala, keď otvorila zasobník na papiere. Čuduj sa svete, namiesto papierov bol v zásobníku rôznofarebný tunel stáčajúci sa v nekonečnej spleti zákrut.
„Utekaj, Karol, bež. Si jediný, kto mi môže pomôcť,“ povedala kráľovná plačlivo.
A Karol šiel. Skočil do tunela a padal. Nevedel ako dlho, nevedel ani kam. Odrazu sa k nemu pridalo mladé dievčatko s blond vlasmi v modro-bielych šatočkách.
„Dobrý deň,“ pozdravilo sa, „aké milé stretnúť tu novú tvár. Padáte prvý krát?“
„Prvý,“ priznal Karol.
„Nebojte sa, časom si na to zvyknete. Ja som Alica,“ povedalo dievčatko a podalo mu v letku ruku.
„Karol, teší ma.“
„Kam cestujete?“
„Na Lentilkový ostrov.“
Alica sa zamyslela: „Tak to budete musieť odbočiť, lebo táto trasa vedie inam.“
„Do krajiny zázrakov?“ domyslel si Karol.
„Nie, na Kubu,“ vyviedla ho Alica z omylu: „vidíte tamtú rozdvojku? Napočítajte do päť a potom sa vrhnite doľava. Tam už sa nestratíte.“
„Ďakujem,“ odvetil Karol a začal počítať.
„Rada som vás spoznala, Karol,“ zakričala za ním Alica.
„Ja teba tiež. Uži si Kubu!“
Alica sa nemýlila. Karol sa naozaj nestratil a tunel ho úspešne vyvrhol na jednej z pláží Lentilkového ostrova. Rozhliadol sa okolo seba a nemohol uveriť vlastným očiam. Všade, kam jeho zrak dopadol, videl samé lentilky. Na palmách rástli hnedé lentilky veľké ako kokosové orechy. Namiesto piesku mal pod nohami žlté lentilky, namiesto vody sa v mori vzdúvali modré, kvety, tráva, domy, stromy, všetko, úplne všetko bolo zložené z rôznofarebných lentiliek. A v diaľke, na vysokom brale, týčil sa majestátny palác postavený z obrovských červených a žltých.
„Tam bude určite princezná,“ pomyslel si a vydal sa tým smerom.
Karol neveľmi premýšľal nad faktom, že sa nemá ako dostať cez stráže. Iba odhodlane kráčal smerom k palácu a cestou sa neustále divil nad týmto zvláštne vyzerajúcim svetom. Ako sa ukázalo, veľmi sa trápiť nemusel. Keď ho stráže pri bráne zbadali, okamžite ho pustili dnu.
„Vitaj, Karol,“ povedala princezná Lentilka, keď sa, ani nevedel ako, ocitol v trónnej miestnosti.
„čakali sme ťa.“
Karol sa na jej krásu nevedel vynadívať. Čokoládové vlasy jej padali na plecia, jasnomodré oči bystro pozerali po miestnosti a červené líčka len podporovali jej šibalský úsmev. V jasných, zelených šatách vyzerala úchvatne a celý dojem dotvárala malá zlatá korunka na hlave.
„Karol, potrebujeme tvoju pomoc,“  začala hovoriť hlasom sladkým ako tá najmliečnejšia čokoláda: „moja vzdialená sesternica, kráľovná fašírkového kráľovstva, s ktorou si už iste mal tú česť, mi ukradla vzácny predmet.“
Už znova nie, pomyslel si Karol ale bol ticho a počúval.
„Ide o magickú červenú lentilku. Dedí sa v našej rodine z generácie na generáciu. Bez nej nemám plnú moc nad svojím kráľovstvom. Ak ju čím skôr nezískam, celý ostrov sa rozpadne.“
Karol bol v rozpakoch. Presnejšie povedané, bol úplne v riti. Mal rád fašírky aj lenitlky. Nemohol jednu zo žien zradiť a pomôcť tej druhej.
„Karol,“ ozvalo sa mu pri uchu. Ani si nevšimol, kedy sa k nemu princezná pritúlila a začala ho hladiť po vlasoch. „Karol,“ zopakovala, „Ak tú lentilku získaš, urobím pre teba čokoľvek len budeš chcieť.“
Mal chuť jej vynadať, mal chuť ju objať, mal chuť vykríknuť dajte mi už všetci pokoj, no neurobil to. Namiesto toho sa iba otočil a vypochodoval hlavným vchodom presne tak, ako vošiel.
Nevedel, čo bude robiť ďalej. Jedno mu však bolo jasné. Chcel fašírku s lentilkami.
„Karol, neblbni. Toto predsa ani nemôže byť skutočné, určite ti začína prepínať z práce,“ hovoril si keď prechádzal lentilkovým ostrovom nevediac, čo si počať.
„Ale dosť!“ povedal si odrazu a udrel päsťou do otvorenej dlane. Nebude tu predsa plakať nad osudom a niečo s tým urobí. V hlave mu skrsol nápad, ktorý sa mu začínal páčiť viac a viac. Vrátil sa pestrofarebným tunelom do šéfovej kancelárie, kde opäť narazil na kráľovnú Fašírku.
„Výborne,“ zašepkal keď ju letmo pozdravil a opantaný vôňou prešiel do vedľajšej miestnosti. Zdvihol telefón a poprosil spojovateľku, aby mu vytočila číslo k princeznej Lentilke. Bol to tak blbý nápad, že by mohol fungovať. Fungoval. A o niekoľko minút neskôr už veľavážená princezná vyskočila z pestrofarebného tunela v kopírke.
„Kde je? Kde je moja lentilka? Vravel si, že si ju našiel, Karol!“ kričala naňho len čo nabrala rovnováhu.
„Ty!“ ozvala sa kráľovná Fašírka. Karol sa pousmial, všetko išlo presne podľa plánu.
„Dámy,“ povedal aby preťal hustú atmosféru, ktorá sa v miestnosti nakumulovala v priebehu niekoľkých sekúnd, „vzájomne sa obviňujete z krádeže. To znamená, že ste buď obidve zlodejky, alebo obe klamete. Navrhujem, aby sme si k tomuto problému sadli ako civilizovaní ľudia a všetko si vysvetlili.“
A to bol ten moment, kedy sa Karlov geniálny plán zrútil ako morálne zábrany návštevníka rýchleho občerstvenia. Urodzené dámy sa na seba vrhli a keďže bol chudák Karol príliš blízko, najviac si to zlizol on.
„Karol, Karol, vstávaj!“ začul neznámy hlas počas toho, ako s ním dámy stále kmásali. Postupne pochopil, že s ním netrhajú dve ženy kráľovského rodu, ale predavačka z bufetu na prvom poschodí, Lenka.
„Zase spíš v práci, Karol.“
„Ja som nespal. Normálne tu sedím a odrazu sa len zjavila kráľovná a potom…“
„Niečo sa ti iba snívalo,“ povedala Lenka s úsmevom.
Karol si všimol jej krásne hnedé oči, červené líčka a nádherné hnedé vlasy, ktoré jej padali až k pásu. A ešte niečo. Úžasne voňala po fašírke. Potiahol nosom. Bola to presne tá istá vôňa, ktorou ho opantala kráľovná Fašírka.
„Doniesla som ti niečo pod zub. Daj si, určite si hladný.“
Až teraz si Karol všimol tanier, ktorý držala Lenka v ruke. Bola na ňom tá najlepšia fašírka, akú kedy jedol. Jeho chuťové bunky priam kričali radosťou. Zvláštne, pomyslel si usilovne prežúvajúc kusy pomletého mäsa, taká šikovná krásavica a on si ju nikdy poriadne nevšimol. Najedený a spokojný odvážil sa Lenku pozvať do kina. Odmenila ho krásnym úsmevom a s radosťou súhlasila.
„Občas,“ hovoril si Karol keď odchádzal z kancelárie, „si niektoré veci vážne nevšimneme, kým nám neudrú do nosa.“
Mal z toho takú dobrú náladu, že si cestou domov nevšímal nič. Ani Lenkinu čiernovlasú kolegyňu, ktorá s nevraživým pohľadom práve vkladala Lentilky do výkladnej skrine.

2 Responses to “Červená lentilka a fašírková voňavka”

  1. Mirabi Says:
    Máj 2nd, 2012 at 14:45

    No super, pomaly by si mohol aj rozprávky písať :)

  2. Phil Says:
    Máj 10th, 2012 at 0:22

    tak hej, sen, to bol môj druhý tip hneď po LSDčku :) a ak tam aj nejaké chyby sú tak som si ich vďaka môjmu stavu prispatosti nevšimol, možno si to neskôr prečítam znova, príbeh trošička zdĺhavý ale s fajn koncom :)

Leave a Reply