Budúcnosť ma potrebuje
Posted by Spisos | Filed under Nezaradené, Ostatné, Spisoš
Bol bežný piatkový večer a ja som ako obvykle sedel za mojím počítačom ponárajúc myšlienky do teplého piva a štyristoriadkového kódu. Jasné, asi nebolo úplne normálne písať si úlohu do školy v piatok večer, ale mňa to bavilo. Nakoniec napísať program na určenie dvadsaťtri neznámych v štyroch rovniciach až také ťažké nebolo. Program bol prakticky hotový, už som ho iba vylepšoval.
A tento bežný piatkový večer by prebiehal úplne bez problémov, keby nezazvonil telefón pevnej linky. Na tom by nebolo nič výnimočné, ale ja som nemal pevnú linku. To som si v tej chvíli, ponorený do mierneho destilátu a programátorského delíria, neuvedomil, a pokojne som išiel zdvihnúť slúchadlo. Do kuchyne. Kuchyňu tiež nemám, bývam v garzónke.
“Vy ste Sedláček?” opýtal sa hlas na druhom konci linky.
“Občas mi tak hovoria,” odvetil som spomenúc si na krásne obdobie základnej školy.
“Potrebujem sa s vami stretnúť, hneď teraz,”
“Mám momentálne veľa práce, asi to nepôjde,” klamal som. Program bol už dokončený a ja som plánoval preinštalovať operačný systém. Najzaujímavejšie je, že mi stále nepripadalo nič čudné na tom kde stojím a čo držím v ruke. Keď na to tak spomínam, ani som si nevšimol že telefón vyzerá ako z devätnásteho storočia. Ale videl som aj divnejšie veci. Napríklad starého chlapíka, ktorý sa vedľa mňa zrazu objavil krátko po tom, čo som jeho ponuku odmietol. A tiež divný blikajúci prístroj, zaberajúci miesto kuchynskej linky v neexistujúcej kuchyni.
“Vy to nechápete, ja sa s vami musím stretnúť práve teraz a tu,” dopovedal muž držiac v ruke mobilný telefón. A vtedy mi konečne docvakli všetky divné veci, ktoré sa v tej chvíli odohrávali. V tom momente som odpadol..neopadol, ale veľa mi k tomu nechýbalo. Keď človek prežije pohľad na slovenských vyrehotaných politikov po voľbách, tak prežije asi už naozaj všetko.
“Fuj, a ty si čo?” vypľul som zo seba po chvíľke váhania.
“Som tvoje budúce ja,” odvetil chlapík spôsobom, akoby mi práve oznamoval odchody autobusových liniek z hlavného nástupišťa.
“A čo ja s tým?” opýtal som sa. Vtom sa na mňa pozrel dramatickým spôsobom, aký by mu mohol závidieť aj Steven Segal.
“Potrebujem tvoju pomoc. Teda, nie tak úplne ja, ale niekto veľmi podobný.”
“Moje tretie ja z budúcnosti?” opýtal som sa bez väčšieho záujmu. Chlapík, teda moja zvráskavená verzia, prekvapene zažmurkal: “Ako to vieš?”
“Pozerám Star Trek.”
“Hej, to sedí,” povedalo zamyslene moje budúce ja. Asi už zabudol na mladícke roky, alebo sa už stával senilným, čo ma teda veľmi nepotešilo.
“Toto je stroj času, “ukázal na podivuhodnú aparatúru o ktorej som si predtým myslel, že je to kávovar, “nastúp doň, nastavím koordináty. Všetko potrebné sa dozvieš na mieste.”
Nastúpil som. Skrátka som do toho krámu nastúpil ako taký dilino. Hádzalo to jak sviňa. Našťastie to netrvalo dlho a ja som so všetkou pompéznosťou, ako rímsky cisár za doprovodu vyhasínajúcich elektroniek a galónov pary, vystúpil z toho pekelného stroja.
“Ave, Lukáš!” ozvalo sa spoza závoja pary.
“Ave, ja!” povedal som a začal som sa rehotať. Ten diel Asterixa a Obelixa bol fakt dobrý.
Nebudem to dlho naťahovať. Moje ja, ktoré bolo staršie ako ja, ale mladšie ako ja ktoré ma navštívilo v mojej neexistujúcej kuchyni, stavalo stroj času. Presne ten istý stroj času, na ktorom som sa tam dotrepal. Milujem časové paradoxy.
“Ok, fajn. Tak si vyštudovaný matfyzák a robíš v SAVke. Načo potrebuješ mňa?” opýtal som sa pri fľaši teplého piva. Niektoré veci sa časom zrejme nemenia.
“Potrebujem tvoju mladosť, energiu a hlave ten program na výpočet dvadsiatich troch premenných, na ktorom si vtedy pracoval. V roku 2016 bola elektromagnetická búrka a vymazal sa mi harddisk aj so všetkým pornom a kompletným seriálom Big Bang Theory.”
“Hm, to naštve,” povedal som a dal som si ďalší glg.
“Ale čo je podstatné, bol tam aj ten program na ktorom si pracoval. Je to veľmi dôležitý základ na výpočet dvadsaťtri rozmerného modelu vesmíru v reálnom čase. A bez toho je cestovanie časom nemožné.”
“Lenže ja som ten program nechal na disku. Nemám so sebou USBčko,” odvetil som.
“Ale vieš ho napísať. Ja už som to zabudol. To sa stáva, keď sa posunieš na zložitejšie veci, základy ti občas vypadnú.”
“Chápem,” povedal som a vylial som celý obsah fľaše do hrtanu. Začal som kašľať.
“To máš za to, že si taký nenažraný,” povedalo moje budúce ja a strčilo so do úst posledný kus tretieho hamburgeru.
Keď som sa prestal dusiť, sadol som si za počítač a napísal som celý program znova. Moje budúce ja povedalo, že by sme radšej mali napísali odkaz, ktorý uložíme do schránky pre naše budúce ja. Aby vraj nezabudol, že sa po mňa treba zastaviť cestou na nákup o pár rokov neskôr. Očividne nezabudol. Aspoň dúfam. Pri časových paradoxoch si jeden nikdy nemôže byť istý.
3 Responses to “Budúcnosť ma potrebuje”
-
Phil Says:
Apríl 6th, 2012 at 13:56porno a celé big bang theory… au… no v každom prípade sa mi to príjemne čítalo, aj keď, niečo mi tam chýbalo… ja neviem, hlbšia pointa? nie tak rýchly koniec možno? a ešte som sa chcel spýtať či si sa pri opise stroja nechal inšpirovať filmom “stroj času” (veľkosť stroja, poznámka o kávomate ^_^), ak hej, nedávam ti to za zlé, samozrejme, ak nie, fajn
, každopádne sa mi páčili časové posuny, paradoxy a neexistujúca kuchyňa 
-
Mirabi Says:
Apríl 12th, 2012 at 8:23Podarené, už som dávno nečítala takú zábavnú sci-fi
Jedna veta lepšia ako druhá. -
Mirabi Says:
Apríl 16th, 2012 at 9:19Už som to prečítala druhýkrát, ja tento Spisosov humor milujem, presne ten môj “pravý orechový”
“Keď človek prežije pohľad na slovenských vyrehotaných politikov po voľbách, tak prežije asi už naozaj všetko.”
Skrátka nemá to chybu
