Ako si po mňa prišla
Posted by Johanka | Filed under Fantasy, Horor, Johanka
„Nikdy si nebol dieťa, milované Bohom.“ Tak touto vetou sa začal môj posledný rozhovor zo smrťou.
Stalo sa to, keď môj život už nenapĺňala ani štipka sebaúcty a sebavedomie a dôstojnosť Â išli úplne mimo mňa. Skrátka môj život strácal všetok zmysel, aj keď si myslím, že hlbší zmysel nemal nikdy.
Po večeroch som sedával na streche paneláku a sledoval ľudí a ich krátky uponáhľaný život. Správajú sa ako potkany v zajatí. Celý ich život sa odohrá v krabici 300×300 mm, a že existuje nejaký život za ňou, je pre nich tak nepredstaviteľné, asi ako plážový volejbal v Grónsku.
Môj život sa pred tým od nich veľmi nelíšil. Škola, čo ma nebavila, rodina, ktorá ma nechápala. A priatelia? Také slovo ani nepoznám. Moji jediný priatelia boli fernet, rum a tráva. Â Nemal som žiadne nadanie a bol skôr omyl prírody ako pýcha rodičov. Môj vlastný otec ma označil ako nehodu. Hlúpu neschopnú nehodu. Skrátka, svet ma úplne ignoroval.
Tak som teda sedel na streche paneláku v mojej kartónovej krabici na potkany a sledoval ako mi život preteká pomedzi prsty.
Ona prišla sama. Neprivolával som ju, ani som po nej nejak extra netúžil, ale v podvedomí som to musel chcieť, inak by neprišla.
„Ach. Tu si Karol, konečne som ťa našla, vieš čo je to pre ženu v mojom veku, vybehnúť osem poschodí.“
Otočil som sa a za chrbtom mi stála žena okolo päťdesiatky, ten typ milej starej dievky od susedov, čo v nedeľu nosí koláče a lúšti po večeroch krížovky.
„Poznáme sa?“
„Áno poznáme sa. Vieš chlapče.“ Pohladila ma po vlasoch a sadla si ku mne na starú debnu. „Tvoj život nebol práve šťastný, ale nič sa neboj, som tu, aby som všetko napravila.“
„He he, dáte mi druhú šancu? Ste azda Boh?“
„Niesom síce Boh, ale všetko po poriadku. Najprv budeme riešiť tvoj problém.“
„Kto teda ste?“
„Smrť“
Neviem prečo, ale ani trochu ma to nezaskočilo, aj keď som bol naozaj presvedčený, že táto milá tetuška je smrť.
Â
„Tak to si si dala trochu načas. Mala si tu byť už pred dvadsiatimi rokmi.“
„Ach ľudia, ľudia. Každý život má zmysel, dokonca aj ten tvoj Karol“
„Vážne? No, ja ten zmysel akosi neviem nájsť.“
„Možno práve tento okamih, tento rozhovor je zmyslom tvojho života. Odkedy si sa prvý raz nadýchol, až po túto chvíľu, bolo zmyslom tvojho života, zomrieť.“
„Ak to chápem správne, narodil som sa, aby som zomrel a ty si ma prišla zabiť.“
„Mýliš sa chlapče, ty už mŕtvy si.“ Ukázala dole na zem a ja som ležal na ceste a okolo mňa sa zlietali kŕdle krvilačných zvedavých báb. Krv tiekla úzkym potôčikom, pomedzi ľudí a odtekala do kanála.
„Nemusí sa to skončiť takto Karol. Tvoja smrť môže byť úplne iná. Závisí od toho, čo si vyberieš. Ako som už povedala, dám ti jedinečnú možnosť výberu, ktorú každý nemá. Možnosť vybrať si svoju smrť.“
Bol som tak šokovaný z toho, že som práve zletel z ôsmeho poschodia a zabil sa, že iste pochopíte prečo som nebol schopný registrovať, čo mi hovorí. A navyše všetko mi to znelo ako trápna reklama z Top shopu.
„ Daj mi už pokoj! Ja si nechcem nič vyberať, je mi jedno ako zomriem!. Ak si fakt smrť, tak si zober moju dušu, či ducha…či čo to do riti je a pošli ma tam, kam posielaš mŕtvych.“
„Ach ľudia, ľudia…Vieš, čo by iní dali za takúto možnosť? Tak, či onak, vybrať si musíš.
Tu v meste žijú okrem teba ešte traja ľudia, čo dnes majú zomrieť. Jeden z nich môže žiť.
Ty vyberieš, ktorý to bude. Máš tri spôsoby smrti, troch úplne cudzích ľudí a zachrániť môžeš iba jedného.
„Nechápem.“
„Dobre, tak to vysvetlím. O tri ulice ďalej, žije šesť ročné dievčatko, choré na epylepsiu. Dnes dostane silný záchvat a zomrie. Sanitka sa k nej nedostane včas, lebo cesta je uzavretá, kvôli mladému chlapcovi, ktorý spácha samovraždu skokom z ôsmeho poschodia.
V rodinnom dome za mestom žije štyridsaťdva ročný kamionista, ktorý sa dnes večer vráti k žene a deťom, pretože sa kvôli samovražde mladého chlapca, nedostane na diaľnicu a nespôsobí hromadnú autonehodu, pri ktorej sám zomrie.
A do tretice cyklista, študent ekonómie, ktorého prepadnú na ulici a postrelia. Cyklista vykrváca, lebo všetci sa venujú samovražde mladého chlapca.“
*********
Smrť mi dala ďalšie dve možnosti a ja som pochopil, že čokoľvek si vyberiem, nevyhrám nad ňou. VÂ každej z možností prežil iba jeden a tí dvaja zomreli. Dala mi do rúk moc nad životom a smrťou a ja som nebol pripravený prijať túto výzvu.
Pochopil som, že mi ľudia sme len figúrky v rukách vyššej moci, potkany v kartónovej škatuli a tí, čo tú moc majú sa s nami náramne radi zahrávajú.
Práve preto som sa rozhodol ako som sa rozhodol.
Ležal som na zemi, na streche paneláku v mojej kartónovej škatuli na potkany a krv mi potokmi stekala po hrudi. Zabodol som si do nej môj malý vreckový nôž a tak som si nevybral žiadnu z jej možností.
Ona prehrala, ja som vyhral. Oklamal som smrť.
Johanka
One Response to “Ako si po mňa prišla”
-
janka Says:
Máj 12th, 2012 at 12:40nechcem ti kaziť radosť, ale neoklamal. žiadne telo na ulici => 42 ročný kamionista na diaľnici spôsobi autonehodu, pri ktorej sam zomrie. jedine, že by nie.
ale dobre to je. (až na tu epYlepsiu)
