Rozprávka – 1.diel: Džingo
Posted by Niehrdina | Filed under Fantasy, Niehrdina
Na tábor Čiernokapucníkov sa znášal súmrak. Čoskoro bude tma. Džingo i jeho spolubojovníci si dobre uvedomovali ako veľmi budú túto výhodu potrebovať. Táborníkov bolo dohromady 16. Džingo mal len o šesť „ľudí“ viac…teda, pokiaľ je možné nazvať „ľuďmi“ bytosti, čo im do jedenapol metra výšky chýba obvykle aspoň desať centimetrov! Džingo, a aj jeho spoločníci boli totiž t r p a s l í c i. Čo každému z nich chýbalo do výšky, však bohato v boji vyvážila hmotnosť, ktorá sa pohybovala u jedinca okolo osemdesiatich kilogramov (vrátane žien)! Tiež obvod bicepsov nejedného trpaslíka presahoval 50 centimetrov. Pretože fúzy pod nosom a na brade rástli mužom i ženám a postavami sa na seba priam neuveriteľne podobali, len ťažko by nezasvätený pozorovateľ dokázal rozlíšiť jedných od druhých…
Medzitým sa úplne zotmelo a tábor osvetľovali iba ohne založené na ochranu proti divým zverom. Džingo ich napočítal päť. Ohne obklopovali tábor a tvorili vrcholy akéhosi päťuholníka. O každý z nich sa staral jeden strážca. To však neznamenalo, že by ostatní obyvatelia tábora boli spali…oni totiž nikdy nespali, jednoducho to nevedeli! Trpaslíci všetko pozorovali svojím nočným infravidením. Nepriateľ, ktorého sa chystali prepadnúť bol veľmi nebezpečný – bol to elf. I keď nevraživosť medzi týmito dvoma druhmi bytostí bola povestná, tu išlo predsa len o niečo iné…Mortilfánius, vodca táboriacej skupiny rozpútal skutočnú vojnu proti trpaslíkom – rozhodol sa ich totiž v y h l a d i ť z povrchu zemského (presnejšie by znel názov „plochozemský“, pretože celý tento príbeh sa odohráva vo svete, čo je rovný sťa doska…zabrúsená do kruhového tvaru?…asi ako veko od suda). Mortilfániovi elfovia nosili dlhé čierne plášte siahajúce až po zem s kapucňami, cez ktoré im nebolo vidieť do tvári, ani keď ste sa im dívali celkom zblízka priamo do očí…snáď akási mágia vytvárala pod kapucňou nepreniknuteľnú tma, vďaka ktorej elfovia vyzerali akoby tváre ani nemali!
Džingo zodvihol nad hlavu jednu ruku a bezhlasne, len pohybom pier vyslovil bojový pokrik trpaslíkov: „Elraju!“ (asi nepreložiteľné…hurááá!?) V rovnakej chvíli sa pohlo ďalších 22 zavalitých tiel a ich pohyb sprevádzal rovnaký pohyb pier s jediným slovom navyše: „Elraju Džingo!“ Trpaslíci sa približovali naraz ako jeden muž, no i tak veľmi pomaly a opatrne, vyhli sa každej suchej vetvičke, ak to bolo len trochu možné. Džingo bol už len nejakých desať krokov od jedného strážcu, keď sa odvážil siahnúť pravou rukou do čižmy po nôž. Jeho ľavačka urobila to isté a vytiahla druhý nôž z ľavej čižmy. Malý okamih sa sústredil, vzápäti jediným plynulým pohybom bez mierenia sa zahnal a hodil – prvý nôž s predstihom a viac vľavo od elfa, druhý tesne po ňom, ale viac doprava od strážcu. Čiernokapucník uhol hlavou, ale to už počul aj druhý nôž svišťať vzduchom,…čepeľ mu prešla po tvári. Nevedel kričať ani plakať, tak sa len od bolesti zrútil k zemi. Kým stihol vstať, Džingo počas behu vytiahol svoju štvorstrannú sekeru (pri pohľade zhora vytvárali jej čepele kríž) a chlapa ňou trafil do päty chodidla. Ďalej ňou nedočiahol, ale to ani nebolo potrebné…veľkou slabinou elfov bola ich malá odolnosť, zlomenina končatiny mohla mať pre nich zmrzačujúce následky (čo im zasa vynahrádzala ich nesmrteľnosť, oni totiž nestarli a ich fyzický vývoj sa zastavoval, keď boli na vrchole síl).
Džingo si už strážcu nevšímal a snažil sa čo najrýchlejšie udupať oheň. Okolo neho prebehlo niekoľko ďalších trpaslíkov. S väčšími, či menšími úspechmi sa rovnaká situácia odohrávala aj v blízkosti ostatných ohnísk. Poplachu v tábore sa už zabrániť nedalo. Pri jednom z ďalších ohňov bojoval Halparutaj, Džingov spolubojovník a najväčší trpaslík v jeho družine. Meral viac ako stopäťdesiat centimetrov a vážil skoro sto kíl. Nemal toľko šťastia ako Džingo, jeho strážca si ho všimol skôr a pokúsil sa ho zasiahnuť do tváre horiacim kusom dreva vytiahnutým z ohniska. Halparutaj horiaci kus zlomil úderom hlavy a iskry zasiahli jeho protivníka, čo ho spomalilo pri vyťahovaní zbrane – tenkého pružného elfieho meča. Obrovský trpaslík najkratšou cestou priamo cez horiaci oheň pristúpil bližšie k Čiernokapucníkovi a nárazom dlane na jeho plece elfovi vykĺbil ruku, ktorou mu do tela tesne predtým strážca zapichol meč. Halparutaj, vyťahujúc si elfiu zbraň z prsných svalov ľavačkou a nevšímajúc si tlejúce šatstvo, uhasínal ohnisko tým, že sa doň posadil.
Trpaslíci vďaka mnohopočetnej prevahe pri útoku (dvadsiati traja dohromady s Džingom proti piatim strážcom) dobyli ohniská a tlejúce pahreby už vydávali len veľmi málo svetla. Džingo vbehol do stredu tábora, kde očakával, že nájde Mortilfánia. Stáli tam dva stany. Trpaslík videl v tme elfov len ako farebné škvrny, ale i tak veril, že by ich vodcu spoznal. Z jedného zo stanov vyšiel Čiernokapucník. Džingo zbystril pozornosť, elf mal kapucňu stiahnutú z hlavy. Bol to Galbo, nevlastný Mortilfániov brat a zaroveň jeho osobný strážca. To znamenalo, že vodca elfov sa bude nachádzať v rovnakom stane. Džingo Galba veľkým oblúkom obišiel, o neho mu nešlo, nechá ho Halparutajovi. Okolo sa ozýval cvengot zbraní – sekier skrížených s mečmi.
Džingo sa priblížil k zadnej strane stanu, zahnal sa sekerou a…vtom si uvedomil, že Galbo sa s niekým nahlas zhovára. Trpaslík vykukol spoza stanu a všimol si Mortilfánia, ktorý medzitým taktiež stan opustil. Takto blízko sa k nemu ešte nikdy nedostal.
„Lumenus elmal!“ (buď svetlo!?) – zvolal vodca elfov a nad hlavou sa mu rozsvietil svetelný zdroj v tvare guľového blesku. Neosvetlil síce celý tábor, ale okolie stanov bolo skutočne dobre viditeľné. Trpaslíci, čo boli k zdroju svetla najbližšie zostali na malú chvíľku oslepení,…okrem Džinga, ktorý už v momente vyslovovania zaklínadla elfom, hodil po ňom svoju štvorstrannú sekeru. Špicaté uši Mortilfániovho osobného strážcu sa nepatrne pohli, keď Galbo začul letiacu zbraň.
Dve, priam rýchlosťou blesku vystrelené tenké šable zrazili sekeru k zemi. Vtedy už začalo účinkovať Mortilfániovo kúzlo. Obaja elfovia i trpaslík sa ocitli v žiare prudkého svetla. Ani jednému z nich to nebolo príjemné. Kým si ich oči privykli na zmenu viditeľnosti, skúmavo a s rešpektom sa navzájom sledovali…
Džingove zelené oči ostro kontrastovali s jeho hustým, do vrkočov spleteným, hrdzavým porastom líc a brady. Galbove úplne biele, modrou čelenkou previazané vlasy, naopak, dokonale ladili až s priesvitne belasými očami zasadenými v tvári bez jedinej vrásky. Trpaslík nemal na sebe brnenie ani svoj štít, ktorý obvykle nosil zavesený na chrbáte. Ak sa chceli zavalití bojovníci priblížiť k táboru elfov bez najmenšieho hluku, nič iné, ako odložiť zbroj, im neostávalo. Aspoň prilby si však nechali na hlavách…
Galbo stál vo vzdialenosti asi troch metrov od Džinga, Mortilfánius sa nachádzal ešte o meter ďalej mierne posunutý vľavo, takže mu výhľad na trpaslíka zakrýval oblúk stanu – to bolo pre Džinga dobré, lebo vodca elfov nemohol proti nemu bojovať čarami. Džingo, s mierne pokrčenými nohami a rukami na dvoch krátkych vrhacích sekerách zastrčených za opaskom, trpezlivo čakal na správny okamih. Osobný strážca pred ním sa ani nepohol. Zato čarodejník sa pokúsil zmeniť svoju nevýhodnú pozíciu. Trpaslík vytasil sekery, ale to už sa dostal do veterného mlyna Galbových šablí. Údery elfa boli neskutočne rýchle. Džingo ich cúvajúc vykrýval ako vedel, drobné poranenia svojich ramien si nevšímal. Najdôležitejšie bolo držať si šermiara čo najďalej od tela, čo vôbec nebolo jednoduché už aj z toho dôvodu, že elfovia boli od trpaslíkov aspoň o dvadsať centimetrov vyšší.
Napriek tomu Džingo nestrácal prehľad o tom, čo sa deje v tábore. Neďaleko stanov sa práve prebíjal cez nepriateľských bojovníkov Halparutaj, ktorý pochádzal zo skutočne tuhého koreňa (a to aj na trpaslíka). O starom otcovi tohto hromotĺka sa šírili povesti, že v zahynul v boji s neskutočnou presilou zelených škretov, mávajúc okolo seba obojručnou sekerou ešte dobrú polhodinu po tom, čo mu nepriatelia odsekli hlavu! Vnuk teraz s rovnakou razanciou zasadzoval rany, ktorým sa síce dalo vyhnúť, ale v žiadnom prípade sa nedali blokovať, na čo niekoľko elfov prišlo príliš neskoro.
Mortilfánius využil Džingov ústup na zaujatie pozície, z ktorej bol schpný použiť proti nemu mágiu. Trpaslík musel rýchlo konať, a i keď mu Galbo práve vyrazil z ľavačky sekeru, Džingo miesto ústupu vyrazil vpred. Tesne predtým ako sa s elfom zrazil, šermiar mu pravú ruku aj so sekerou odsekol. Čiernokapucníka odhodilo s jeho štyridsiatimi piatimi kilogramami Džingovi z cesty (a to bola na elfa už slušná váha)! Bez vybočenia zo smeru, ktorým sa trpaslík pohol, siahol Džingo ľavačkou za chrbát a oblúkom ponad svoju hlavu roztočil dve kovové palice spojené reťazou nazývane nunčaku. Po dvoch obrátkach zbraň hodil po vodcovi elfieho tábora, ktorému z pier čítal posledné slovo práve dokončovaného zaklínadla: „…herp“ (zmizni). Mortilfánius ešte vystrel dva prsty pravej ruky namierenej na Džinga a rozplynul sa trpaslíkovi pred očami,…to isté sa vzápäti stalo aj s Galbom, ktorý sa už ponáhľal svojmu nevlastnému bratovi na pomoc. Šermiarova bolestná grimasa v tvári a dva svietiace body pod kapucňou elfieho čarodejníka, boli tými poslednými vecami, čo Džingo videl z jemu známeho sveta…
Okolie sa zmenilo. Z lesa a čistinky so stanmi bolo odrazu poorané pole. K trpaslíkovi sa blížil jazdec na voze bez koní…zadné kolesá toho voza boli trochu priveľké a voz zvláštne vrčal. Džingo dúfal, že nebude musieť opäť bojovať. Vykročil jazdcovi v ústrety ľavačkou stláčajúc krvácajúce miesto, kde sa ešte nedávno nachádzala jeho pravá ruka. Zranenie ho nemrzelo, dorastanie končatín bolo pre trpasličí organizmus samozrejmosťou. Ľutoval len, že nevie, či letiace nunčaku zasiahlo Mortilfánia.
„Snáď bude mať ten muž oheň“ – uvažoval Džingo, potreboval totiž zastaviť krvácanie. Každý normálny človek by po takom zranení stratil vedomie, ale Džingo nie. Džingo vydržal viac než „nejaký“ človek, on bol predsa t r p a s l í k !
(V prípade, že správca webovej stránky uverejní aj tento posledný odstavec, môžete mi na adresu: niehrdina@azet.sk posielať svoje preklady bojového pokriku trpaslíkov „elraju“. Koho preklad sa mi bude najviac páčiť, stane sa postavou v ďalšom dieli tohto príbehu. Budem potrebovať, aby ste mi napísali pod akým menom, či prezývkou chcete vystupovať, ale nemôžem vám zaručiť, že sa váš (vaša) hrdina (hrdinka) bude na vás podobať 
