Kytica
Posted by Francees | Filed under Francees, Horor
Každý deň, po práci chodievala do parku. Brala to ako príjemnú a zdravú prechádzku, kedy si triedila myšlienky. Nebol to ale jediný dôvod prečo tam chodievala.
Aj dnes bola zvedavá či uvidí mladého muža, ktorý každý večer sedel na tej istej lavičke, pozeral sa na to isté miesto, možno balkón, len nevedela ktorý a v rukách vždy držal krvavo-červené ruže.
Obloha sa zaťahovala a na park padol večer. Obchádzala tiene stromov. Ruky vo vreckách sa schovávali pred jesennom zimou a golier zakrýval spodnú časť tváre. Čiapka na hlave chránila vlasy pred vetrom a celé telo bolo ukryté v dlhom kabáte. V tichu zaznievali jej kroky trochu osamelo.
Možno sa mladíkovi páči, len sa jej to bojí prejaviť, pobavene sa usmiala. Pri srdci cítila príjemné teplo a spomenula si na manžela. A možno je to on, namýšľala si. Nikdy sa mladému mužovi nepozrela do tváre. Mohol to byť ktokoľvek, tak prečo nie jej manžel? Z práce prichádzal domov potom, ako sa vrátila z prechádzky.
Zastala pod lampou a videla, že lavička je opäť obsadená. Postava na nej sa nehýbala. Mária sa prikradla bližšie a nahlas zazívala. Mladík jej nevenoval pozornosť. Prešla z boku popri ňom a v jeho rukách zbadala kyticu krvavo červených ruží. „Pre koho ich asi tak má? Že by pre priateľku, ktorá každý večer mešká? Alebo on chodieva na rande tak predčasne?“ hádala. Zanechala zaľúbenca za chrbtom. Jesenné lístie pomaly bledlo pod vychádzajúcim mesiacom a vyhrávalo pod topánkami. Obloha bola tmavá a kde tu ukázala prvé nočné hviezdy. Stromy ju obliekli do tieňa. Vrátila sa k lavičke rovnakou cestou. Mladík sa vôbec nehýbal, akoby bol socha, alebo symbol večnej lásky. Celé hodiny sa dokázal pozerať na to isté miesto a ani sa nepohol. Nenašla odvahu pozrieť sa mu do tváre, a už tobôž nie sa mu prihovoriť. Možno čakala, že to spraví on, ale on mal oči pre inú, ktorá sa s ním nepekne zahrávala. Vtom sa rozhodla neznámu ženu nájsť. Tá žena sa musí dozvedieť čo pre neho znamená, ak to už náhodou nevie. Musia sa stretnúť stoj čo stoj, zaumienila si. Pozrela sa na dom, kde mladík posledné dni uväznil svoj zrak. Na treťom poschodí sa svietilo. No konečne. Tam musí bývať neznáma dáma.
Vykročila k domu. Ulica bola prázdna a tichá. Prišla ku vchodu a vystúpila po schodoch. Dvere boli zamknuté. Na moment zaváhala, ale pohľad k parku ju presvedči stlačiť prvý zvonček. Nič! Skúsila to znova. Srdce jej bilo ako zvon. Ticho. Skúsila druhý zvonček.
- „Prosím.“
Započula rozospatý a namrzený ženský hlas.
V tom momente nevedela čo povedať.
- „Kto je tam?“
- „Prepáčte… mohli by ste mi otvoriť dvere?“
Vynašla sa.
- „Ku komu idete?“
Napochytro si chcela prečítať menovky, ale v tej tme nič nevidela. Z vrecka vytiahla mobil a posvietila si ním.
- „Idem k pani Dunajskej.“
Prečítala prvé meno.
- „Tak prečo nezazvoníte jej.“
- „Má pokazený zvonček, vyzváňam jej už dlho.“
- „Ste s ňou dohodnutá?“
- „Samozrejme.“
- „Tak prečo ste jej nezavolali na mobil?“
- „Ona nemá mobil.“
V reproduktore sa ozval smiech.
- „ No dobre, nech sa páči, ale robím to naposledy.“
- „Ďakujem veľmi pekne.“
Zvonček sa rozozvučal a ona otvorila dvere. Vtom jej napadlo, ako sa dostane späť. Snáď jej tá osoba otvorí, dúfala. Nevzdá to predsa teraz, keď je tak blízko. Zažala svetlo. Zvolila si schody. Vyšla na tretie poschodie a až na tretie zazvonenie započula za dverami tlmený buchot, akoby niekto niečo prevrhol. Nato sa ozval výkrik a dupot a vo dverách sa za chvíľu objavila žena v župane.
- „Kto ste? Čo si želáte?“
Opýtala sa podráždene.
- „Prepáčte, že vás vyrušujem, asi ste spali, ale idem vo veľmi vážnej veci, ak sa dá láska nazvať vecou.“
Žena na ňu vypleštila ospalé oči.
- „Viete, nie je to ľahké o tom hovoriť a už vôbec neviem ako začať, ale jednoducho musím.“
Možno to bol jej tón, ktorý ženu presvedčil, aby ju vpustila dovnútra. Mária si všimla, že za dverami náprotivnej miestnosti niekto leží v posteli. Postava sa posadila, asi bola zvedavá, kto prišiel. Mária sa pozrela mužovi do tváre a neverila vlastným očiam.
- „To nie je možné! To predsa nie je pravda.“
Odsotila ženu a vyrútila sa k posteli.
- „David, čo tu robíš? Prečo nie si doma? Čo má toto všetko znamenať? Ako dlho to trvá?“
Stála nad manželom a nervózne sa knísala zo strany na stranu. Manžel na ňu civel, neschopný odpovedať. Žena sa prihnala k Márii, tá sa k nej otočila a začala ju biť.
- „Upokoj sa!“
David sa ozval. Vstal z postele. Bol celkom nahý a snažil sa Máriu zobrať do náručia. Mária gesto nepochopila a ešte viac bila ženu do pŕs. Obe prešli k otvoreným balkónovým dverám a zápasili centimeter od rímsy. Žena mala väčšiu silu a pri poslednom údere sa Mária zakolísala a spadla z balkóna.
Muž s kyticou sa strhol na Máriin krik. Pomalými krokmi, akoby sa vôbec nič nestalo, vykročil k domu. Postavil sa nad mŕtvu Máriu, ktorá ležala v potoku vlastnej krvi a do rúk jej vložil kyticu krvavo-červených ruží.
