Cesta
Posted by Francees | Filed under Francees, Horor
Obliekol som si kabát a pozrel som sa na hodinky. Bolo presne sedem hodín, čo znamenalo, že by som mal prísť do práce výnimočne na čas. Lenivo som zo zeme zodvihol kufor a odomkol dvere. Chladný vzduch ma v momente prebudil a na tele mi vystúpila husia koža. Pozapínal som sa až po krk. Ráno bolo sychravé, obloha zatiahnutá a všade ležala hustá hmla. Mrazivý vietor ma prinútil privrieť oči. Kvôli hustej tme som dovidel len na pol metra. Zúriví ľudia sa premávali predo mnou ako na móle. Podaktorí si so mnou vymenili podráždené pohľady, iní ma ignorovali, alebo do mňa vrazili. Pozreli sa na mňa a z povinnosti sa ospravedlnili. Nemal som rád skoré rána, davy ľudí a mestský zhon, vždy som sa túžil prebudiť do prázdneho mesta. Zdalo sa mi to byť skvelé. Nemusel by som ísť do práce a nikam sa náhliť. Samozrejme obchody, banky a iné inštitúcie by boli otvorené non – stop a hlavne nestrážené. Veď napokon, kým? Kupoval by som bez platenia, alebo by som zobral pôžičku bez úrokov.
K nohám mi padali listy, ktoré vietor unášal nevedno kam. Ľudia vychádzali a vnárali sa do šera. Lampa nado mnou zhasla. Topánkou som vkĺzol do mláky, čo mi okamžite ubralo na rannej, už aj tak zlej nálade. Topánka a spodok nohavice zostali mokré. Špinavá voda našťastie ladila s tmavošedou farbou môjho obleku. Mierne rozladený som pokračoval v ceste. Minúc kaviarne, obchody a staré domy, som sa blížil k autobusovej stanici. Z diaľky som počul štartovanie autobusa a dupot ľudí, ktorí zrazu preleteli popri mne. Môj autobus odchádzal z posledného nástupištia presne o sedem pätnásť, čo bolo za tri minúty. Zrýchlil som a popri tom som si recitoval text piesne, ktorú som počul ráno tesne pred odchodom. Táto detská technika, ako si spríjemniť bežanie, ma opäť preniesla v čase a priestore. Od nervózneho šoféra som si kúpil lístok a zadychčaný, porozhliadal som sa po takmer prázdnom autobuse. Traja cestujúci, sediaci každý inde, sa mi nahnevane pozreli do tváre. Rozhodol som sa pre miesto vzadu. Vyzliekol som si kabát, prehodil si ho cez ruku, sadol si k oknu a kufrík si položil na kolená. O chvíľu si ku mne prisadol postarší, približne šesťdesiat ročný pán. Cestou som rád premýšľal, alebo čítal, preto som sa jeho spoločnosti vôbec nepotešil. Preto som sa radšej otočil k oknu. Autobus sa pohol a najbližších desať minút kľučkoval ulicami mesta. Poddal som sa zvedavosti a úchytkom som sa pozrel na spolu sediaceho. Starší muž mal šedivé krátke vlasy, zvráskavenú ružovú tvár a v malých tmavých očiach mu ležal mierumilovný pohľad. Koreň dlhého úzkeho nosa zakrýval úzke svetlé pery. Zvráskavená koža na krku a rukách prezrádzala pokročilý vek. Potom som sa sústredil na oblečenie. Bol elegantne oblečený, asi na nejakú príležitosť. Mal na sebe tmavohnedý baloniak, pod ktorým skrýval krémový oblek. Možno sa vydal navštíviť rodinu. Neviem prečo, ale jeho vzhľad ma prinútil zamyslieť sa nad svojim životom. Napadali mi tisíce otázok, napríklad. „Čo budem robiť v jeho veku?“ Otočil som sa k oknu a moju pozornosť na chvíľu prilákalo mesto. Obloha sa celkom zatiahla a spustila na zem prúdy dažďa. Kvapky rozpustili hmlu, konečne som videl ľuďom do tvárí. Vymanili sme sa z dopravného chaosu a ja som otočil hlavu k susedovi. Okamžite som začal premýšľať.
Mal som štyridsať rokov a žil som s priateľkou, ktorú som doteraz nepožiadal o ruku. S Kristínou sme boli spolu takmer šesť rokov, ale okrem pár rozhovorov o svadbe, sme sa rozhodli žiť bez detí a myslím, že nám to obom vyhovovalo, aspoň mne určite. Vždy som dával prednosť sebe a svojím záujmom, vlastne, asi nikdy som sa nezamyslel nad jej prioritami. Možno, niekde hlboko vo vnútri som túžil po dieťati, ale na druhej strane, nedokázal by som sa svojho blahobytu, práce a slobody vzdať. Miloval som svoju prácu. Vypĺňala mi všetok voľný čas. Žurnalistike som sa venoval od ukončenia vysokej školy. V posledných rokoch som písal recenzie o výtvarnom umení. Kristína bola pôrodná asistentka a k deťom asi mala podstatne bližšie ako ja, no napriek tomu, o nich nikdy nehovorila. Nikdy nič nehovorí, všetko skrýva. Je zvláštne, že sme sa nikdy vážne nerozprávali, na druhej strane som nenávidel hlboké rozhovory o zmysle života. Žil som svoj život, mal som svoje záľuby, prácu a to mi stačilo. Kristína mi bola dobrou spoločníčkou keď som práve nepracoval, alebo sa nudil. Keby odo mňa odišla, určite by som si našiel inú ženu.
Zaujímavé, čo všetko mi prebiehalo hlavou pri prítomnosti tohto muža. Možno by som sa mal s Kristínou porozprávať. Zostal som trochu smutný. Zamyslel som sa nad minulosťou.
Rodičia ma po narodení dali do detského domova a od šiestich rokov ma vychovávala cudzia pani, ktorá si ma zobrala do opatery pre mňa, z neznámych dôvodov. Nikdy som sa jej na ne nepýtal a teraz už bolo neskoro, lebo bolo mŕtva. Neviem ani, či mám súrodencov, s nikým z rodiny som sa doposiaľ nestretol a asi ani nestretnem. O rodičoch neviem zhola nič. Neviem kto sú, kde bývajú a či ešte žijú, ale ani ma to netrápi. Samozrejme v detstve a pri dospievaní som veľmi trpel, nenávidel som sa, nenávidel som rodičov a tlačil na Júliu, moju pestúnku, aby mi prezradila aspoň ich mená, ale ona mlčala. Nakoniec som to vzdal a celé tie roky som žil v omamnom nevedomí. Neviem, či o nich vôbec vedela, ale ak áno, vedela, prečo mlčala. Nie, nie je pravda, že ma to vôbec netrápi, ale za ten čas sa mi podarilo v sebe vybudovať klamlivú potrebu nezáujmu. Zanevrel som na svet, ľudí a žil som vo svojom priestore.
- Prepáčte…
Vyrušil ma hlas spolu sediaceho.
- Ide tento autobus do Trnavy?
jeho otázka ma zaskočila. Kúpil si lístok a nevie kam?
- Áno.
usmial sa.
- Viete, nemám rád cestovanie, Vy áno?
pokrútil som hlavou.
- Idem konečne domov. Už sa teším na svoju rodinu.
Najbližších desať minút rozprával o rodine, svojich záujmoch a potom sa ma vypytoval na moju prácu, rodinu a záujmy. Nemal som najmenšiu chuť rozprávať sa s ním, preto som len prikyvoval, alebo krútil hlavou.
- Máte manželku? Ste ženatý?
po čase som znervóznel. Pýtal sa ďalej, z čoho som usúdil, že si moju náladu vôbec nevšímal. Možno som mu mal povedať, aby ma nechal na pokoji, ale nevedel som ako.
- Kde bývate a kde pracujete?
Ešte nikdy som sa nedostal do takejto situácie. Hnevalo ma, že som nemal so sebou nič na čítanie. Jeho vytrvalosť ma udivovala. Prezradil mi každé tajomstvo, opísal celý svoj milostný život a plány do budúcnosti. Pochopil som, že je sám, ale pre zmilovanie Božie, prečo ma nenechá na pokoji? Podráždene som hodil pohľad na hodinky a zistil, že jeho život mi prebehol cez uši za slabú polhodinu. Ešte pätnásť minút. Začal som sa mrviť, hrať sa s lístkom a sledoval som cestujúcich. Jeho slová prehlušovali bzučanie motora a tlmené bubnovanie dažďa do okien. Zaumienil som si, že budem musieť zmeniť spôsob cestovania a začnem hneď cestou naspäť. Pôjdem vlakom! Znamená to, že budem musieť vstávať skôr a prichádzať domov neskôr, ale aspoň sa vyhnem trápnej spoločnosti.
- Máte deti? Ja som mal syna, ale pred rokom zmizol. Polícia po ňom vyhlásila celoštátne pátranie, ale nenašli ho. Miloval som ho. Rád kreslil ako ja. Máte rád umenie? Ja ho milujem. Povedal som Vám, že kreslím?
ešte šťastie, že už netrval na odpovediach. Čo vlastne robí? Možno je už na dôchodku. A možno je rečník, alebo je tlmočník, učiteľ, psychológ a možno kňaz. Trasľavý hlas sa na chvíľu odmlčal, ale po suchom kašli, vibroval o to vytrvalejšie. Neviem koľký krát som sa pozrel na hodinky. Zostávalo len päť minút. Nevnímal som ho. Pohľadom som poháňal minútovú ručičku. Autobus vošiel do mesta, tackal sa plnými ulicami a nakoniec zaparkoval na autobusovej stanici. Neznámy cestovateľ sa postavil a stále frflúc si popod nos, postupoval ku dverám. Ďakoval som Bohu za koniec úmornej cesty, za prácu, priateľku aj za neznámych rodičov.
- Dám Vám svoju vizitku.
zakričal na mňa pri dverách, načo mi do ruky vtisol žltý papierik. Bez záujmu som ho zasunul do vrecka kabáta.
- Tak dovidenia. Som si istý, že sa ešte stretneme.
neodpovedal som, len som sa pousmial.
Vydal som sa k agentúre, pričom som sa celú cestu obzeral za seba. Jeho milý výzor na začiatku cesty sa celkom zdeformoval v odpudivý prelud. Vstúpil som do budovy a zviezol sa na tretie poschodie. Na chodbe som sa zrazil so šéfom, ktorý mi gratuloval ku skorému príchodu. Zo všetkých kancelárií sa ozval silný aplauz. Keď som poďakoval toľkej pozornosti, zavrel som sa v kancelárii a dlhšiu chvíľu som sa nečinne vyrovnával s predošlým zážitkom. Spomenul som si na vizitku, ktorú som si vložil do vrecka. Lákalo ma aspoň sa na ňu pozrieť a zistiť s kým som mal do činenia, ale odolal som pokušeniu a namiesto toho som sa rozhodol, že na ten trapas navždy zabudnem. Vyzliekol som si kabát, prehodil ho cez operadlo kresla a najbližšiu hodinu som sa plne venoval práci.
Ďalší deň bol opäť daždivý. Hmla naďalej pokrývala mesto, nie sa rozpustiť. Pochmúrna atmosféra pretrvávala už vyše mesiaca a zdalo sa, že jeseň bude pridlhá. Porušil som svoje predsavzatie a zase som sedel v autobuse. Cesta do práce sa zaobišla bez komplikácií.
Keď som vstúpil do kancelárie, moju pozornosť upútala veľká obálka, ktorá ležala na stole. Zodvihol som ju a chvíľu som si ju skúmavo prezeral. Na zásielke stála adresa novinárskej firmy a nad ňou moje meno: Peter Schmidt, chýbala však spätná adresa. S obálkou v rukách som vyšiel na chodbu a snažil som sa o nej niečo dozvedieť. Povedali mi, že šéf ráno prijal poštu a zaniesol mi obálku do kancelárie, napokon, robieva to každé ráno. Vrátil som sa do kancelárie, usadil sa za veľký stôl a rozlepil obálku. Vo vnútri bol papier formátu A4, na ktorom bola obyčajnou ceruzkou nakreslená žena s dieťaťom v náručí. Kresba bola celkom slušná, dobre vytieňovaná a jemné ťahy boli kompozične dobre zladené. Otáčal som tenký papier v rukách snažiac sa nájsť podpis, či akúkoľvek stopu po jej autorovi, ale bezvýsledne. Možno to bol omyl. Adresa firmy a moje meno boli vytlačené, takže obálka mohla byť zaslaná hocikým. Po pár minútach som vložil obrázok naspäť a obálku som zamkol do hornej zásuvke stola. Potom som sa vrhol na korektúry recenzií, ale oko mi neustále blúdilo k vrchnej zásuvke. Pracoval som bez prestávky najbližšiu hodinu, potom som sa vrátil ku kresbe. Vybavil som si tvár ženy z obrázku. Vôbec som ju nepoznal. Tvár bola svetlá, vlasy tmavé, dlhé a spletené do dvoch vrkočov. Oči som nevidel, lebo hlavu mala sklonenú. Pozerala sa na dieťa, ktoré pokojne usmiate ležalo na jej rukách. Pracoval som do podvečera. Keď som zamykal kanceláriu, bolo sedem hodín. Opustil som miestnosť, ktorá uchovávala moje tajomstvo, o ktorom som sa rozhodol mlčať, a to z jediného dôvodu. Chcel som naň čo najrýchlejšie zabudnúť.
Medzitým prestalo pršať. Odraz zapadajúceho slnka sa vlnil na mokrom chodníku, mesto sa čo – chvíľu ponorí do tmavej hmly a ľudia pôjdu spať.
Cestou vlakom som neustále fixoval tmu, akoby som v nej hľadal odpovede na nezodpovedané otázky. Sedel som sám v kupé a myslel na starca. Vzápätí som si predstavil obrázok ženy s dieťaťom a nejakým omylom som spájal tie dve veci do kopy. Spomenul som si, že starec povedal ako rád kreslí. Veci síce bývajú jednoduché, ale tak jednoduché, hádam nie a napokon, odkiaľ by mal moju adresu? Jedine, že by ma sledoval. Čím dlhšie som nad tým premýšľal, tým viac som si svoju novú teóriu osvojoval. Z ničoho nič som sa poddal spánku a prebudil sa na miestnej vlakovej stanici.
Kráčal som nočným a tichým mestom. Prechádzal som ulicami celkom sám, namýšľajúc si, že ma niekto sleduje. Zastal som pod pouličnou lampou a vytiahol som z vrecka vizitku, ktorú mi podstrčil môj neznámy cestovateľ. Chabé svetlo lenivo dopadlo na meno, ktoré mi vôbec nič nehovorilo. „Peter Janko, dizajn.“ Dizajn, ale aký? Pod menom stála adresa. V živote som o meste, v ktorom býval nepočul. V rohu vizitky svietilo telefónne, faxové číslo a emailová adresa. Neisto som vizitku vložil naspäť do vrecka a vystúpil zo svetla lampy. Okolo uší mi presvišťal vietor. Ďalšia vlna vetra sa do mňa zaprela celou silou. Ťažkým krokom som prekročil mláku a obzrel sa za seba. Nebyť nočného osvetlenia, nič by som nevidel. Keby som sa netrápil nad starcom a obrázkom, tmy by som sa vôbec nebál, ale teraz som sa bál aj vlastného tieňa. Vadil mi aj buchot svojich topánok. Hodinky ukazovali presne desať hodín. Nepochopiteľné, ako dlho som sa zdržal v práci. Konečne som sa dotackal k domu. Doma bola tma. Vyzul som si topánky, kabát zavesil na vešiak a po špičkách som vošiel do kuchyne. Na stole ma čakala večera. Celý deň som do seba nedostal ani sústo a teraz som hltavo jedol. Len čo som padol do postele, som zaspal.
Prebudila ma vôňa kávy, ktorá sa šírila z hrnčeka na stolíku pri mojej posteli. Pretrel som si oči a pozrel sa na hodiny. Bolo šesť hodín. Budík bol nastavený na šesť hodín a pätnásť minút. Vypol som ho, aby som sa vyhol ostrému a prenikavému bzučaniu, ktoré som nenávidel a načiahol sa za šálkou. Odpil som si. Káva ešte celkom nevyhovovala môjmu gustu, preto som ju vrátil na stolík. Z kuchyne som počul tlmený zvuk. Kristína určite chystala raňajky. Postavil som sa a v župane som prešiel do kuchyne.
- Dobré ráno, macko.
pozdravil som bez záujmu a sadol si za stôl. V momente predo mňa položila tanier s hriankami, džús a zo spálne mi priniesla kávu. Polootvorenými očami som sa zahľadel na linku, na ktorej ležala veľká obálka.
- Čo je to?
opýtal som sa chrapľavým hlasom skrývajúcim zvedavosť.
- To je pre teba.
- Od koho?
- Neviem. Nie je tam spiatočná adresa.
okamžite som sa prebudil. Spomenul som si na včerajšiu poštu a očakával som, že dnes nebude iná. Kristína obálku položila na stôl. Bola to tá istá obálka, vytlačené písmo, len adresa bola iná. Na betón v nej nájdem ďalší, prípadne ten istý obrázok, pomyslel som si. Potreboval som sa niekomu zdôveriť a keďže Kristína bola moja priateľka, porozprával som jej pravdu a niekoľký krát som tak porušil svoje predsavzatie. Zatvárila sa veľmi prekvapene a pri pohľade na obálku sa na jej tvári mihol strach.
- Aj tak ju musíš otvoriť, nie?
- Nemusím, ale urobím to.
Rozlepil som papier a o chvíľu som v ruke držal ďalší obrázok ženy s dieťaťom v náručí. Tento krát bola jej hlava mierne naklonená nabok a oči opäť hľadeli na dieťa s neuveriteľnou blaženosťou. Obrázok bol priam ukážkovo vytieňovaný, hoci aj teraz bola jej tvár nejasná.
- To je krásne.
Kristína sa rozžiarila. Nevedel som čo si mám myslieť. Ženy sa vždy vedia za všetko nadchnúť a rozplakať. Na krátky moment som zmäkol o svojej vydieračskej teórii zapochyboval.
- Nevidíš v tom nič nebezpečné?
opýtal som sa nie príliš presvedčivo.
- Vôbec nie. Veď je to milé.
usmievala sa.
- Ale, kto mi to posiela a čo odo mňa chce?
- Možno je to od toho pána, o ktorom si mi rozprával.
ponúkla mi moju domnienku. Jej úsmev pohasol a zrazu sa mi zdala trochu smutná.
- Aj mne to napadlo, ale ak je to on, o čo mu ide? A prečo na obálku nenapísal spätnú adresu, alebo aspoň svoje meno?
pokrčila plecami a mlčala. Odpila si z kávy a kyslo sa zatvárila.
- Zase som zabudla na cukor.
- Takže ani ty mi to nevieš vysvetliť.
smutne som podotkol.
- Nie. Nemám ani potuchy. Hovoril si o tom ešte s niekým?
- A s kým by som…
- Z práce?
- Nie, vonkoncom nie. Len s tebou.
na to sa postavila, zodvihla šálku a uložila ju do dresu.
- Musím už ísť. Netráp sa nad tým.
podotkla.
Sklonil som hlavu nad kresbu a na pár sekúnd som sa vnoril do jemných línií. Kristína ma letmo pobozkala na líce a o chvíľu po nej v miestnosti zostala len magnóliová vôňa. Bola veľmi milá, i keď svojim spôsobom smutná a uzatvorená. Nemala veľa kamarátok, stretávala sa s nimi len veľmi zriedkakedy. Bola to vysoká, štíhla žena, mala svetlú pokožku, krásne tmavé oči, vytvarované červené pery, dlhší, úzky nos, vysoké lícne kosti a dlhé husté tmavé vlasy. Nosila okuliare do blízka.
Ja som bol pri nej veľmi nevýrazný. Som nižšej silnejšej postavy, mám malú hlavu, kučeravé svetlé vlasy, malé modré oči, nenápadný nos a úzke pery. Ale predsa na mne niečo našla, hoci som nikdy neprišiel na to, čo to je a keď som sa jej na to opýtal, iba sa zasmiala. Pohľadom som zablúdil k hodinkám. Celý život som trpel nedostatkom času. Okamžite som vyskočil zo stoličky a rýchlo som poukladal riady do dresu. Umyl som sa a vyletel som z bytu.
Bolo neskoro večer kedy som dopísal recenziu kubistického diela. Uložil som súbor na CD. Začal som premýšľať o obrázkoch. Predošlé dni som dostal niekoľko obrázkov tej istej ženy s dieťaťom. Na posledných dvoch sa objavil aj muž. Ich tváre boli stále rozmazané. Nasmeroval som pohľad ku stolíku, na ktorom od rána ležala nedotknutá obálka. Postavil som sa a otočil sa k oknu. Vzburcoval som všetku odvahu, schytil som obálku do ruky a vrátil sa k stolu. Sadol som si a hodil ju pred seba. Obrazovka počítača mi ťahala oči, ale nedokázal som ju vypnúť, lebo som jej bol vďačný, že mi robila akú takú spoločnosť. Ticho a tma ma znervózňovali. Určite som zostal v celej budove sám. Spustil som súbor s pesničkami. Hudba nehrala nahlas, len jemne vypĺňala prázdnotu. Roztrhol som obálku a opäť som z nej vybral papier. Pri pohľade na obrázok sa mi srdce zbesilo rozbúchalo. Žene, ktorá stála vedľa muža držiac dieťa v náručí, chýbala hlava. „Čo to znamená?“ Zajtra istotne dostanem obrázok muža bez hlavy a potom dieťaťa. Hlavu mi išlo roztrhnúť. Okamžite som chcel vypadnúť. Bolo mi zle z kancelárie, práce, mesta. Vypol som počítač. Prudko som sa postavil, až zatočila sa mi hlava. Cez plecia som si prehodil kabát a vykročil som ku dverám. Zamkol som za sebou a na chodbe som si nezažal. Bolo mi jedno, že kráčam v úplnej tme, túžil som rýchlo vypadnúť. Chodba nemala konca kraja. Mal som pocit, že kráčam hodinu. Konečne som sa dotackal k výťahu a privolal ho. Za chvíľu som vystúpil na prízemí. Všade bola tma. Zamkol som vchod. Vonku pršalo. Chladný vietor unášajúci kvapky sa mi zarezával pod kožu. Pridržiaval som si kabát k telu a kráčal som so sklonenou hlavou. Vlak som stihol len tak-tak. Celú cestu domov som ani raz neotvoril oči. Hneď, ako sa dostanem domov, musím Jankovi zavolať, zaumienil som si.
Dorazil som k domu a odomkol dvere. Byt bol tmavý a tichý. Kristína spala, alebo bola v práci. Poslepiačky som prešiel chodbou, otvoril dvere a vstúpil do spálne. Zažal som svetlo. Izba bola uprataná. Počul som tlkot svojho srdca a cítil sa nesvoj. Niečo nebolo v poriadku. Tmavý nábytok podopieral steny, na ktorých sa odrážalo svetlo. Posteľ stála na pôvodnom mieste. Na zemi, vedľa postele ležala Kristína. Bezvládne som sa na ňu pozeral. V hlave mi hučalo, steny akoby sa rútili na mňa a priestor sa zužoval. Cítil som, že je mŕtva, ani som sa o tom nemusel presvedčiť, ale spravil som to. Začal som na ňu kričať. Neodpovedala. Podišiel som bližšie, naklonil som sa nad ňu a skúsil jej tep. Žiadny som nenašiel. Bolo mi do plaču, ale nevedel som plakať. Nedokázal som sa pohnúť, moje telo akoby zomrelo s ňou. Ležala na zemi v župane, jej dlhé vlasy plávali po koberci, tvár mala snehovo bielu, pery zmodrané, oči červené, z nosa jej vytekal pramienok krvi. Musela zomrieť len pred chvíľou. Bola mi odporná a zároveň som sa chcel do nej vnoriť. Skúsil som umelé dýchanie. Jej krv mi stekala po tvári. Bola studená, ľadová, mŕtva. Mal som ju vôbec rád? Nebol to len zvyk? Mal som niekedy niekoho rád? Keď som sa trochu spamätal, zavolal som políciu.
Predávkovala sa práškami na spanie. Aké jednoduché a zároveň absurdné. Zomrela tým najbanálnejším a najjednoduchším spôsobom. Ale prečo? Bolo mi tak horúco, tak strašne. Vrela vo mne zúrivosť ani neviem prečo. Možno kvôli sebe, alebo som sa hneval na ňu? Na stolíku pri hlave jej postele ležala prázdna fľaštička. Stála na papieri s načatou kresbou. Vedľa papiera boli ceruzky. To bola ona! To ona kreslila tie obrázky a potom mi ich posielala. Tak veľmi túžila po dieťati. Asi som to nakoniec pochopil.
Pohreb sa mal konať sedemnásteho novembra v malej dedinke, v ktorej sa narodila, tak ako si to želala jej rodina. Nebol som schopný vybaviť zádušnú omšu a pohreb a preto som to všetko nechal na Kristíninu sestru, ktorá sa dobrovoľne ponúkla. Ráno som nastúpil na autobus. Keď som si kúpil lístok, sadol som si dozadu, k oknu, tam kde som sedel keď som stretol Janka. Vonku pršalo a buchot dažďa o okno mi treštil v hlave. Autobus sa rozbehol a ku mne si niekto prisadol. Otočil som sa k spolu sediacemu a neveril som vlastným očiam. Bol to Peter Janko. Predstavil som sa mu a slušne ho pozdravil, dokonca som sa mu ospravedlnil za vtedajšie správanie. Videl, že som zdrvený a smutný a naliehal, aby som sa mu zdôveril. Cítil som sa sám a jeho spoločnosť ma potešila. Všetko som mu povedal a dal som mu svoju adresu, telefónne číslo a pozval ho k sebe. Moje pozvanie s radosťou prijal.
Pred pohrebom sme sa všetci stretli v dome Kristíninej sestry, odkiaľ sme išli spoločne na pohreb. A vtedy som ho uvidel. Mal na sebe habit. Peter Janko mi podal ruku a usmial sa na mňa. Po tvári mi stekali slzy.
