Správa
Posted by Francees | Filed under Francees, Horor
Neviem, ako dlho som tu zatvorený, lebo už dávno som stratil pojem o čase. Moja smutná existencia je čo raz živšia. Tma nado mnou vykonáva pomstu, hoci neviem za čo. Neviem či je noc, či deň. Nevidím kam píšem, strany obraciam, len keď sa perom dotknem chladnej podlahy. Možno sa tuha už dávno vypísala. Prepáčte mi, ak prepisujem riadky, alebo slabo tlačím na prehnitý papier.
Je mi zima. Tma a plesnivý vzduch mi sadajú na tvár. Cítim ako každou sekundou umieram. Kde som? A prečo? Som pod zemou, alebo na pustom ostrove? Odkedy som uväznený v tejto diere, nepočul som ani slovo, len šum vody a krik preletujúcich vtákov, ktorí pre mňa predstavujú vzdialený svet. Neviem, kto som, kde bývam, či mám rodinu, prácu. Každý deň sa otvoria dvere, tma sa zúži a zo šera vystúpi vysoká postava, ktorá bez jediného slova predo mňa položí vodu a chlieb. Len na sekundu započujem jej dych a zacítim chlad, potom to všetko zmizne. Dvere zaklapnú a znovu osamiem. Cítim chlad, prievan, počujem kroky.
Opäť som sám. Suchý chlieb mi uviazol v krku a voda ho nechce spláchnuť. Hrdlo ma páli suchotou. Nemôžem prehĺtať.
Dávid sedel v prednej lavici a sledoval voľne sa pohybujúce ukazovátko po tabuli. Učiteľka si prísnym pohľadom premeriavala žiakov. Dávid pootočil hlavu a chvíľu sledoval spolužiakov. Zrazu zacítil bolesť. Obzrel sa. Ukazovátko mu tlačilo na rameno. Bojazlivo zdvihol hlavu a jeho pohľad sa stretol s učiteľkiným. Jej mrzuté oči ho prevŕtavajú skrz naskrz.
„Tak, teba nebaví geometria?“
„Ale, ale, prosím…áno!“ koktal
„Tak prečo sa obraciaš a nedávaš pozor?“ piskľavý hlas mu rezal uši.
Železný prút bol studený a spôsoboval mu bolesť v celej ruke.
„Prepáčte mi, prosím!“ prehltol.
„Viac nech sa to už nestane. Nebudem to do smrti tolerovať. Toto nie je prvýkrát, čo ťa napomínam.“
Prísne oči mu skolili pohľad a za chvíľu sa obrátili k tabuli. Miesto, kde pred chvíľou pristála železná zbraň, mu medzitým stŕplo a oťaželo. Čeliac silnej bolesti, sústredil sa na tabuľu. Opísal si vzorec a nečakajúc na výsledok, rovnicu vyrátal v predstihu. Jeho výsledok sa ako vždy zhodoval s číslicou, ktorú učiteľka tri krát podčiarkla.
„Za domácu úlohu máte cvičenia 3, 4 a 9.“
Rozozvučal sa zvonček. Dávid sa neochotne zodvihol a pobalil si zošity a knihy do špinavej tašky. Žalúdok mal scvrknutý a telo napnuté ako struna. Z triedy vyšiel posledný. So sklopeným pohľadom kráčal po chodbe. Ošarpané topánky neochotne vykračovali vpred, ponožky, ktoré boli zhrnuté čo najnižšie, aby skryli diery, sa chôdzou uvoľňovali. Krátke, prešité nohavice mu padali a zožltnutá košeľa s dlhými, špinavými rukávmi mu bola malá.
„Dávid, Dávid, kedy si kúpiš novú košeľu?“
Hľadiac pred seba, ignoroval poznámku, ktorá prišla spoza jeho chrbta.
„Keby tvoj otec nepil, istotne by si lepšie vyzeral.“
Dávidovi stuhla krv v žilách. Tomáš, jeho otec ho nenávidel. Dávidove pocity boli rovnaké. Nenávisť k otcovi v ňom dňom rástla, ale naučil sa ju nasilu potláčať. To, že bol terčom otcových útokov mu odpustil, ale nezniesol ako kruto zaobchádzal s jeho matkou. Nikdy sa neusmial, lebo to ani nevedel, za to neustále klal.
Dávid mal iba dvanásť rokov a jeho brat Michal bol o dva roky starší. Ani jeden z nich si na otca netrúfol. Dávid miloval svoju matku, Zuzanu. Každý deň videl jej obetu. Bola neuveriteľne silná a odvážna a namiesto pohladenia dostávala remeňom.
Zastavil sa pred plotom. Deň bol jasný, slnko svietilo a vietor voňal jarou. Nemohol pochopiť prečo je jeho život pravý opak. Nikto Otcove sprosté nadávky sa drali z domu. Po tichu otvoril bránu a vošiel do dvora. Pomalým krokom sa ťahal burinou a šliapal po zvädnutých kvetoch. Bol rozčúlený a dusil v sebe prekérnu nenávisť. Siahol na kľučku a ruka mu na nej zostala.
Ako sa volám a prečo som tu? Kto ma sem priniesol? Ja tu asi zomriem! Rozprávam sa sám so sebou. Bolí ma hlava, bolí ma celé telo. Handry mám ťažké, špinavé, vlhké a napáchnuté potuchlinou.
Bol hladný. Rukami skúmal priestor, ale po jedle nezostala ani omrvinka. Miska a pohár boli preč. Pokúšal sa vstať, ale bol príliš slabý. Koľko je hodín? Kedy opäť dostanem jesť? Prečo je tak ticho a prečo mi je zima? Konečne sa postavil, ale okamžite stratil rovnováhu a zapotácal sa. Pridržal sa steny. Ruky sa mu kĺzali po studenom kameni. Ucho priložil ku stene a počúval. Započul len veľmi slabý prúd tečúcej vody. V tej chvíli ho pichlo v hrdle a naprázdno prehltol guču, ktorá sa prevalila hlbšie do hrtanu. Musím piť.
„Hej, chcem piť!“
Hlas sa mu zasekol v pľúcach a z hrdla sa mu vydral len chrapľavý šepot. Zastavil sa pred dverami a výzvu zopakoval. Jeho hlas sa konečne predral vzduchom. Započul ťažké kroky. V zámke sa ozvalo rinčanie kľúča a dvere sa otvorili. Väzniteľ stál pred ním. Z jeho tela sálal chlad a chorobný zápach. Nepravidelný dych, ktorý sa mu odrážal od tváre, sa ozýval v napätom tichu. Bez jediného slova sa zohol a na to sa miestnosťou ozval buchot. Dvere sa zatvorili a zostal po ňom len vietor. Väzeň vstúpil na miesto, v ktorom pred chvíľou stál jeho nepriateľ a nasledoval jeho pohyb. Sklonil sa a na zemi našiel tácku. Prstami nahmatal pohár, potom chlieb a misku, ktorá mu popálila prsty. Zastonal bolesťou. Jeho nos zacítil neznámu vôňu. Znovu sa priblížil k miske, ale tentoraz opatrnejšie. Zmysli ho neklamali. Bola to polievka. Šialene sa rozosmial a oči mu zahoreli nádejou.
Tomáš sa s nožom v ruke skláňal nad ženou. Dávida pochytila zlosť. Rozbehol a skočil otcovi na krk. Malé ruky zovreli veľké hrdlo, ale otec ho odkopol ako psa a znova zaútočil na Zuzanu. Michal sedel v rohu a mlčky sa prizeral. Dávid vstal a začal otca biť po chrbte. Ten ho ignoroval, ďalej bil ženu a z plného hrdla kričal oplzlé slová. Zuzana sa triasla ako ranená srnka, ktorá zápasila o život. Tomáš sa zahnal, vo vzduchu sa zablysla ostrá čepeľ a jedným švihom pristala v Zuzaninom tele. Dávid sa pustil otcovho chrbta, spadol na zem a v šoku sa pozeral na vytekajúcu krv. Vtom sa na otca vyrútil Michal. Tomáš sa s pocitom uspokojenia k nemu obrátil a očistil si v ňom špinavý nôž
Oči ma pália a telo mi hnije. Nemôžem uveriť tomu, čo som spravil. Počujem kroky.
– Nie, Dávid nie!!!
