Sylvia
Posted by Francees | Filed under Francees, Horor
Ulica je prázdna, bez domov, ľudí, akoby to ani ulica nebola, skôr len dlhá nikde nekončiaca cesta. Nesvieti slnko, nie je svetlo, ani tma. Vzduch je vlhký a teplý, hoci neprší, ani nepáli slnko. Zatvorím oči.
Kráčam po zemi, ktorá nie je, dýcham neexistujúci vzduch, cítim teplo z neviditeľného slnka. Tvrdá zem odráža puch, ktorý sa mi usádza v nose. Analyzujem každú jeho molekulu, každú bunku, každučký protón. Všetky výpary sa zlievajú do slovami neopísateľného smradu, ktorý akoby sa zhmotnil. Mám pocit, že tým smradom prechádzam, že sa mi zavesil na chrbát a budem ho stále ťahať za sebou. Prejdem na druhú stranu čohosi, čo asi kedysi bola ulica, ale ani tu sa ho nezbavím. Naozaj neviem z kadiaľ vyviera. Pozriem sa pod nohy. Nič nevidím. Porozhliadam sa do strán, opäť nič. Kam zmizli domy, obchody a kde sú ľudia?
Ten zápach musí ísť spod zeme. Skloním sa a ovoniam cement. Má rovnakú intenzitu a konzistenciu, vôbec sa nezmenil. Privoniam si k ruke. Ráno som si na zápästie nastriekala dve kvapky silného parfumu, ale vôňa sa vyparila a ruka smrdí hnilým ovocím, zeminou a hnojivom. Počujem smiech. Niekto tu je. Obzriem sa, ale vidím len cestu, ktorá nikde nekončí. Za mnou je to isté. Pozriem sa do strán. Nič. Som si istá, že to bol ženský smiech a, že bol blízko. Niekto sa na mne zabáva. Možno sa pozerá zvrchu, napadne mi. Nado mnou je len čierna diera. Je mi zima. Určite je už noc. Premýšľam a napadá mi tisíce otázok. To som fakt zostala sama? Čo sa vlastne stalo? Prežila som koniec sveta? Smiech! Odkiaľ ide? Spod zeme? Nie! Je za mnou, ale za mnou predsa nič nie je. Všade je tma, smrad a smiech. To sa asi smejem ja. Skúsim sa zasmiať. Zvuk je iný, trochu piskľavejší a dutý. Ten smiech mal ozvenu. Boh sa na mne zabáva a vysmieva sa mi, napadne mi.
Asi som zomrela a kráčam po nekonečnej ceste. Nemôžem nájsť jej koniec, lebo ho proste nemá. Môžem po nej ísť stále a nikam sa nedostanem. Aký to má zmysel? Som sama, a nikto ma nehľadá, nikto mi nepomôže. Musí to byť len sen. Konečne viem čo je nočná mora. O chvíľu sa na mňa vyrúti príšera s tromi žalúdkami a povie mi, že môžem vysloviť tri želania. Zbláznila som sa. Civilizácia na mne zanechala obrovské následky.
Skúšam si spomenúť čo som robila celý deň. Ráno som sa rýchlo naraňajkovala, lebo som meškala do práce. V autobuse som zaspala a prebudila sa tu.
Celý deň som nič nejedla a nepila. Kde bývam? Kde som? Som ešte v meste? To ticho je fakt desivé. Chýbajú mi hlasy a zvuky mesta. Začala som sa rozprávať sama so sebou.
Som holá, prázdna a bez peňazí. Dokedy vydržím bez jedla a pitia. Keby som niekoho stretla, hocikoho. Ak je toto život po smrti, som sklamaná. Myslela som si, že budem počuť krásnu hudbu a budem letieť, ale nič z toho sa nestalo. Trčím na ceste, medzi ničím a ničím a počujem smiech. Som unavená. Musím si sadnúť. Najradšej by som spala. Možno keď sa zobudím, bude všetko ako predtým. Zviniem sa na chladný cement, podložím si ruku pod hlavu a nahováram si, že ležím na mäkkej a voňavej posteli. Schúlim nohy k telu a otočím sa na bok. Zaspávam a na nič už nemyslím.
Počujem hluk a cítim, že sa kolíšem. Počujem ľudí, električky, autá. Som v autobuse. Tak predsa to bol len sen. Ktosi do mňa vrazí a neospravedlní sa. Nevadí. Tento krát mu to odpúšťam. Som rada, že je to za mnou. Zhlboka sa nadýchnem a plným dychom do seba načerpám smogový vzduch. Cítim, že mi po líci steká slza. Nechám ju stekať. Kde to vlastne som? Nemala by som už vystúpiť? Otvorím oči, ale vtom, sa všetko stratí. Čo sa deje? Opäť som zaspala, alebo je to naopak? Keď otvorím oči, zaspím a keď ich zatvorím, sa prebudím. Nemám halucinácie? Zatváram oči a všetko je naspäť. To mám mať oči stále zatvorené? Vidím tmu a nevidím svetlo. Ako je to možné? Autobus zastane a ľudia vystupujú. Keby som tak vedela kde som. Mala by som sa niekoho spýtať. Otočím sa k spolu sediacemu.
- Prosím Vás, už sme na Štefánikovej ulici?
Poviem nesmelo. Žiadnu odpoveď nedostanem. Skúsim to ešte raz, ale opäť nič. Čo sa to deje? Nevidí ma? Je mi do plaču. Som sama medzi ľuďmi. Okamžite musím vystúpiť. Postavím sa a otvorím oči. Opäť ten smiech, lenže tentokrát je bližšie. Zápach silnie. Mrzne. Zatvorím oči a razím si cestu ku dverám. Narážam do cestujúcich, ospravedlňujem sa, ale zdá sa, že to nikomu neprekáža. Autobus sa zastaví a ja vystúpim. Nemám ani šajnu kde som.
Ako dlho som spala? Desať minút, dvadsať? Bože, kde to som? Keby som si aspoň mohla niekde sadnúť. Vietor mi zamotáva vlasy. Odhrniem si ich, lebo si myslím, že by mi mohli prekážať vo výhľade. Cítim na sebe pohľady a počujem detský smiech. Stojím na prechode? Vyzerám smiešne? Som špinavá? Do riti! Prečo sa na seba nemôžem pozrieť? Dieťa sa neprestáva sa smiať. Nenávidím ho. Vtom mnou prejde prudká bolesť, vovalí sa mi zo žalúdka, prebehne trupom a vrazí do hlavy. Musím si sadnúť. Padnem na zem. Bolesť neprechádza. Dieťa sa smeje ešte viac. Nevládzem ho preklínať. V tom bolesť prejde. Čo sa to so mnou robí? Dýcham zhlboka. Niekto ma chytí za ruku. Cítim hebkú kožu. Je to malá ruka, asi detská. Zdvihne ma zo zeme.
- Ahoj! Poď sa hrať.
Je to malé dievčatko. Otvorím oči. Vidím krásne dievčatko. Má svetlé vlasy, dlhé až po plecia, okuliare a je bolestne chudé. Ružová suknička mu veje vo vetre. Ale prečo okrem neho nič nevidím?
- Kto si?
Prehovorí.
- Som Sylvia.
- Ahoj, ja som tiež Sylvia.
Cítim, že sa usmievam.
- Ty ma počuješ?
Konečne pevne stojím na zemi a púšťam jej ruku.
- Samozrejme. A ty mňa?
Zašvitorí.
- Tiež.
- Mama je v obchode. Ja nemám obchody rada, vždy je tam veľa ľudí a všetci sa mi smejú.
- V ktorom obchode?
- Tam!
Ukáže prstom doprava.
- Nič tam nevidím.
- Tam!
Zopakuje
- Nič nevidím. Kde?
- Tam!
Povie trochu podráždene.
- Fakt tam nič nevidím. Vidím len teba.
- Aj ty máš problémy so zrakom?
- Asi.
Poviem, hoci nikdy doteraz som s ním problémy nemala. Myšlienku si nechám pre seba.
- Ja som bola na operácii.
- A pomohlo to?
- Trochu.
Povie smutne.
- Poď sa hrať.
Jej oči sú azúrovo modré. Ešte nikdy som také krásne oči nevidela.
- Ako?
- S loptou.
Spoza chrbta čosi vyberá, asi loptu. Nič nevidím. Hodí mi ju. Nechcem ju uraziť, tak sa zohnem a snažím sa ju nájsť. Podarí sa mi to. Držím ju a hádžem ju späť. Mierim k zemi, aby som jej neublížila. Uhne sa. Zasiahla som ju. Nie!!!
- Nemám rada ľudí. Stále chodia hore dolu.
Okolo nás chodia ľudia? Kde sú? Do čerta! Prečo ich nevidím? Chytí loptu a počujem ako ňou dribluje.
- Prečo nemáš rada ľudí?
Chvíľu je ticho.
- Posmievajú sa mi.
Stále dribluje.
- Prečo?
- Lebo mám okuliare.
Skríkne.
- A čo je na tom? Veľa ľudí ich má.
- Ty nie.
Ja ich nemám, ale aj tak nič nevidím, pomyslím si.
- Ja nie, ale iní áno.
- Posmievajú sa mi, hovoria, že mám na očiach kaleidoskopy.
- Nesmieš ich vnímať, ale máš pravdu, niektorí ľudia nie sú veľmi milí.
- Nie sú, sú odporní.
Povie podráždene a pozrie sa mi do očí.
- A ty si kedy oslepla?
- Neoslepla som.
Cítim ako mi do hlavy udrie krv.
- Veď nič nevidíš.
Vtom zmizne.
- Kde si? Kam si odišla? Sylvia!
Smiech, ten hrozný smiech!!!
