Zrkadlo
Posted by Francees | Filed under Francees, Horor
Ticho ťažko padá k zemi a pochováva noc. Chladná tma preniká prázdnom a obloha si sadla na mesto. Zavesené hviezdy sú jediným zdrojom svetla. Zem akoby sa skrývala pod večne sa topiacim nekonečným ľadom. Mesto je prázdne a smutné.
Aj keď poznám cestu, kráčam opatrne a pomaly. Na chvíľu sa zastavím, pozriem sa na hviezdy, potom pokračujem v ceste. Vystúpim na schod. Asi desať metrov predo mnou svieti lampa, jej široký svetelný pás osvetľuje prázdnu zastávku. Vystúpim po schodoch, vnímajúc neznesiteľné ticho. Keby aspoň fúkal vietor, alebo padal sneh, aspoň by sa niečo dialo, ale mám pocit, že som celkom sama. Domy zanikajú v tme, nikde sa nesvieti, mesto je čierny dlhý tieň. Za lampou sa matne črtá zábradlie a schody, ktoré sa plazia kdesi dolu, do tmy. Pustím sa zábradlia. Predstava, že si prečítam harmonogram električiek sa v momente rozplynie. Svetlo je príliš slabé. Pokiaľ si dobre pamätám, posledná električka by mala ísť šesť minút pred polnocou, ale chcela som si to ešte overiť. Cítim sa strašne, ešte nikdy som na zastávke nebola sama. Čo sa stalo?
Je mi zima, ale pocit strachu ma zohrieva. Obzriem sa okolo, no nikde nič nevidím. Je ticho ako v hrobe. Zrazu sa strhnem na zvuk električky. Inokedy celkom bežný zvuk ma teraz vystrašil. Prichádzala zľava a musí ísť veľmi pomaly. Už ju vidím, naozaj prichádza zľava. No konečne! Čakám kedy zastaví, niekto istotne vystúpi a v električke budú cestujúci, takže už nebudem sama. Vzplanie vo mne nádej. Vidím svetlá a potom kabínu s číslom päť, nakoniec sa z tmy vynorí celá, vyjde z noci ako veľká opacha, ktorá chce všetko zničiť. Kolesá sa krútia čo raz rýchlejšie. Už by mala spomaliť, pomyslím si. Čo sa deje a prečo ide tak rýchlo? Vodič ma nevidí? Zdvihne sa vietor, pred očami mi prebehne dlhý pás svetla a náhle zmizne v diaľke, akoby električku nikto neriadil. Električka sa stáča do zákruty. O chvíľu nevidím a nepočujem vôbec nič, len zvuk kolies mi doznieva v ušiach. To čo bolo? Prečo nezastavila, veď predsa musí stáť na každej zastávke. Niekto chcel určite vystúpiť. Nebola to ani služobná jazda, ani vodič v zácviku, ten by nakoniec išiel o veľa pomalšie. Bola bez vodiča? Odkedy vynašli električky na automatický pohon? Prespala som dve storočia? Stojím na mieste, neschopná pohnúť sa. Keby nesvietila lampa, asi by som tu od strachu zošalela. Ticho prerýva moje nádychy. Obloha je čierna a hviezdy sa kúpu v prázdne. Čo mám robiť? Mám ísť pešo? To nie je možné. Som taká napálená, všetko je na nič. Preklínam dopravu.
Domov je to prinajmenšom desať kilometrov. Ísť pešo neprichádza do úvahy, v momente zaprotestujem. Kde zoženiem taxík, keď som doteraz nevidela ani jedno auto? Zmeškala som posledný spoj. Do čerta! Čakanie na električku bolo nepríjemné, ale aká desivá bude cesta domov? Vôbec sa mi nechce kráčať a keď si predstavím, že mám prejsť tunelom, už teraz chcem zomrieť. Zbehnem k mostu, tam snáď nejaký taxík chytím, napadne mi. Na chvíľu sa upokojím. Ešte raz sa obzriem a odkráčam. Zababuším sa do kabáta, golier si vytiahnem až k lícam a skrehnuté ruky schovám pod pazuchy. Vykročím ku schodom. Zostúpim na prvý schod. Električka. Bože! Príde mi nevoľno. Čo to má byť? Opäť prichádza zľava. Moje nervy. Žiadna električka by už nemala ísť, že by predsa len meškala? Srdce sa mi rozbúcha. Kde to vlastne žijem? Električky si premávajú ako chcú, mesto vymrelo, nikde niet ani nohy, a ešte k tomu sa rozprávam sama so sebou. Pomaly sa otočím. Je to päťka.
Električka zastaví. Stlačím gombík a otvoria sa dvere. Vo vozni svieti tlmené svetlo, sotva niečo vidím. Prenikavý zvuk zvončeka mi vyrazí dych. Dvere sa zatvoria a električka sa rýchlo rozbehne, až na chvíľu stratím rovnováhu. Vo vozni sedia asi desiati ľudia, každý inde. Neviem sa rozhodnúť kam sa mám posadiť. Nikto sa na mňa nepozrie, každý ma má na háku. Tvár majú otočenú k oknu, akoby v tej tme niečo videli. Prečo sa ľudia vždy pozerajú cez okná? Aj ja to robím, možno zo zvyku, odpoviem si. Kto sú tí ľudia, čo robia a kam idú? Nebolo im divné, že tento spoj už nemal ísť? Nakoniec si sadnem oproti dverám. Električka vchádza do tunela, jej rýchle krútenie kolies sa ozýva otvoreným priestorom. Okná sú zatvorené, ale aj tak sme v prievane. Pozriem sa pred seba. na hlavu otočenú k oknu. Tvár vidím z profilu. Muž okolo šesťdesiatky spí a chrápe. Vadí mi to. Prekáža mi zima, tma, spôsob cestovania, ľudia, všetko. Na pravej strane, takmer oproti mne sedí žena s dlhými vlasmi a nohou prehodenou cez druhú. Nenávidím to, znervózňuje ma to. Oproti mne sedí mladý, asi tridsaťročný muž. Práve si vytiahol z tašky knihu a otvoril ju v polovici. Možno ho pohľad z okna unavil a potrebuje rozptýlenie. Počujem, ako obracia stranu a pritom si povzdychne. O chvíľu sa zasmeje. Asi je v dobrej časti príbehu. Muži s knihami ma odjakživa priťahovali. Obráti stranu a vtom sa mi stratí pred očami.
Električka zastane a svetlo zhasne, ešte sme ani neprešli tunelom. Počujem tlmené povzdychy a nervózne pohyby. Mladá žena si asi premenila nohu, mladík zatvoril knihu a vzdal sa svojho imaginárneho príbehu. Čo iné mu napokon zostáva? Za mnou sa ozve hlasné zakašľanie. Tma obopína sedadlá. Premkne ma strach. Nič sa nedeje, nikto neprehovorí. Čakám, kedy vodič povie, že elektrina o chvíľu nabehne, ale nepovie vôbec nič. Prečo som len nešla taxíkom, alebo pešo? Nebaví ma sedieť. Rukami sú od nervozity šúcham stehná. Ako sa cítia ostatní a čo si práve myslia? Možno chcú byť doma, chcú sa umyť, najesť a ľahnúť si. Vždy som sa chcela aspoň na pár hodín prevteliť do iného človeka. Rozmýšľame všetci rovnako? Chcem sa pozrieť na hodinky, ale bráni mi v tom tma. To nie je možné. Neviem ani koľko je hodín. Som z toho podráždená. Už som mohla byť doma a spať v mäkkej posteli. Pri myšlienke na spánok, sa mi zatvoria oči.
Som celá skrehnutá a strašne ma bolí šija. Otvorím oči a poobzerám sa okolo. Čo sa stalo? O chvíľu mi všetko dôjde. Som v električke a asi už nabehol prúd, ale prečo som sama? Kam všetci zmizli? Že by už vystúpili. Kde som? Pozriem sa cez okno. Chvála bohu! Ešte nemusím vystupovať. Prejdeme zastávku, ale električka nezastaví. Hej! Čo to má byť? Druhá zastávka a električka opäť nestojí. Postavím sa. Vodič o mne asi nevie. Blížime sa k mojej zastávke. Rýchlo prejdem ku dverám a stlačím stopku, ale električka sa rúti ešte rýchlejšie. Čo sa to robí? Snívam? Je mi zima a zároveň sa potím. Ešte raz stlačím stopku. Nezastaví ani na ďalšej zastávke. Prejdem k vodičovi. Srdce mám v krku a škriabe ma v hrdle. Zaklopem do vzduchu a až potom mi prsty pristanú na sklo. Nič. Zaklopem silnejšie, opäť nič. Zaklopem ešte raz. Žiadna odpoveď. Čo mám robiť? Prečo ma nezobudili? Každý na každého kašle, ľudia sú takí bezohľadní, nikoho nič nezaujíma. Čo ak v kabínke nikto nie je, napadne mi. Možno električku niekto uniesol. Zabije ma a hodí do rieky. To mám z tej blbej telky. Načo pozerám horory? Moja predstavivosť si potom so mnou potom robí čo chce. Ruka mi trasie celým telom. Pridŕžam sa dverí, ale aj tak ledva udržím rovnováhu. Nejako sa predsa musím dostať domov. Stisnem kľučku. Dvere sú otvorené. Vydám zo seba pár slov, ktoré zaniknú vo vrzgote otvárajúcich sa dvier.
- Prepáčte!
Počujem svoj zachrípnutý hlas.
- Potrebujem vystúpiť.
Zakričím. Odtiahnem ruku a ustúpim. Čo ak niekto, alebo niečo na mňa vyskočí? Dvere vŕzgajú a ako sa električka kníše, otvárajú sa a zatvárajú. Nikto sa neozve. Skloním sa a hlavu prestrčím do kabíny. Čakám na hlas, pohyb, na hocičo, ale vôbec nič sa nestane. Chcem sa pozrieť, ale bojím sa. Pár žltých očí sa mi zablysne pred očami. Vtom zmiznú. Vzápätí vidím známu tvár, ktorá mi pozerá dovnútra. Je biela a presvecuje ma ostrými očami. Nedokážem sa pohnúť. To som ja? Nie, to nemôže byť pravda. Sú to len moje predstavy, moja fantázia. Ruka mi bezvládne spadne k telu. „Nie!“ zakričím z plného hrdla. To nie som predsa ja! Niekto mi len nadstavil zrkadlo. Už nestojím, ale sedím a pozerám sa na seba. Mám tie isté šaty, tak isto upravené vlasy. Zrazu sa moja tvár otočí k mojej. Jej výraz je akýsi iný, pokojný, dokonca sa na mňa usmeje. Ústa má plné krvi, medzi zubami sa leskne mokré mäso. Zveziem sa na kolená, dvere sa s rachotom zatvoria. To predsa nemôžem byť ja. Krv mi strieka z očí, v ústach cítim soľ a horkú chuť. Čo sa stalo so všetkými cestujúcimi? Pozriem sa na krvavé ruky. Nie, to by som nikdy neurobila, nikdy by som nikoho nezabila, musela som byť v delíriu. Nič si nepamätám. Nemôžem za to! Nie som to ja, už nie som sama sebou!!!
