Momentky
Posted by Francees | Filed under Francees, Horor
Zamknem bránu, kľúče vložím do vrecka a premýšľam, čo ma dnes čaká. Na plno vdýchnem vzduch. Šliapem po lístím zasypanom chodníku. A tu zrazu, prvé prekvapenie. Včera som si na telefónnej búdke pred vchodom prečítala úmrtné oznámenie zamestnanca firmy, v ktorej externe pracujem. Dnes leží na chodníku. Načo sa vzrušovať? Veď aj tak je už mŕtvy. Asi ho len preparkovali. Možno do pôvodného hrobu pochovali iného človeka, lebo za miesto jeho pozostalí zaplatili viac. Zajtra bude ležať celkom inde, možno v odpadkovom koši v inej krajine. Mohla by som ten oznam zodvihnúť a zahodiť, ale načo zabíjať mŕtvych. Mohla by som ho prilepiť na telefónnu búdku, ale živí čakajú. To by znamenalo, že by som sa musela vrátiť do bytu po lepiacu pásku a tým by som stratila zamestnanie. A keby som to predsa len urobila, niekto by mi vynadal. Ľudia vždy nadávajú a sú podráždení. Obídem teda párte, neprekročím ho, lebo to nezapadá do mojich morálnych zásad. Vykročím a ponáhľam sa na zástavku, zanechajúc mŕtveho putovať vo vetre. Možno ma predbehne a počká na zastávke. Aby som čelila pohľadom, schovám si hlavu do kabáta. Ľudia sa často na mňa pozerajú. Možno ešte nikdy nevideli okuliare. Alebo sú presvedčení, že sa od nich vrcholne odlišujem.
Opäť vydarené ráno! A to je ešte len „prvý“ pondelok v týždni. Autobus mi ufrndží pred nosom. Boh ma potrestal za to, že som ignorovala úmrtné oznámenie. Nahnevane spomalím na zastávke, kde ma pohltí dav ľudí. Sedemdesiatka nikdy nechodí na čas. Buď vynechá, alebo prinajmenšom desať minút mešká. Tento spoj bol určite oneskorený a druhý oneskorený príde namiesto tretieho vynechaného. Ubehne desať minút a autobus neprichádza. Ubehne ďalších dvadsať a autobus tu stále nie je. Prečo som ja sprostá nevstala skôr? Konečne dorazí. Ľudia sú nervózni, tlačia sa dopredu, akoby autobus bola ich posledná šanca dostať sa do neba. Nastúpim posledná a postavím sa na svoje obľúbené miesto pri okne. Cítim na sebe množstvo pohľadov. Asi som zaujímavá. Veď napokon, prečo by som sa netešila toľkému obdivu? Vytiahnem knihu a začnem čítať. Všetky zvedavé tváre a realitu zrazu pohltia slová. Vnáram sa do vysnívaného sveta. Autobus pribrzdí a niekto mi stúpi na nohu. Zabolí to, ale mlčím. Vzápätí započujem tiché:
„Pardon!“
„To nič““
odpoviem ešte tichšie.
Niektoré miesta sa medzitým uvoľnili, ale väčšina ľudí sedí pri chodbičke. Vytáča ma to. Nikdy by som si nesadla na vonkajšie sedadlo. Nedá mi to a postavím sa nad staršiu ženu.
„Prepáčte, máte to tu rezervované?“
Staršia dáma zdvihne hlavu. V očiach sa jej čerí nechápavý pohľad. Dostala som ju.
„Nie.“ odvrkne a uvoľní mi miesto.
„Nie, ďakujem. Mňa len zaujímalo prečo tak sedíte. Vadia
vám ľudia?“
Ale sa mi uľavilo. Konečne som to povedala. Najmenej tri roky som to v sebe dusila.
Zapáčilo sa mi to. Zajtra vyspovedám ďalšieho. Žena očividne nerozumie.
„Nie ste drzá?“ zasipí.
„Prajem dobré ráno!“
Chcela som sa vrátiť na pôvodné miesto, ale bolo obsadené. To sa dalo čakať. Postavím sa o kúsok ďalej. Musím sa vzdať čítania, lebo by som spadla. Autobus opäť priberie ľudí a sedadlo pri cestujúcej je naďalej voľné. Pozerám sa pred seba a rátam sekundy. Autobus vypľúva a nasáva ľudí ďalších desať minút. Chvíľu sa pozerám z okna, chvíľu na voľné sedadlá. Potom pozorujem autá. Vyzerajú ako krabičky na kolečkách, alebo ako malé domčeky bez príslušenstva. Každá krabička má inú farbu a výkonnosť. V každom domčeku sedí jeden človek. Keby v ňom sedeli aspoň dvaja, cesty by neboli také prepchaté. A koľko času a nervov by sa ušetrilo?
Vystúpim z autobusu posledná. Svojim tempom však všetkých predbehnem. Vnímam množstvo pohľadov, množstvo podnetov. Pozorujem pomalú chôdzu ľudí, ich chaotické kroky, ktorým sa z diaľky vyhýbam. Mám pocit, že ma chcú prevalcovať.
Po práci sa opäť vyberiem do mesta.
Okolo prefrčí kinder manažér s kufríkom a mobilom. Má krásny Gucci oblek, ružovú kravatu a slnečné okuliare, o ktorých si myslí, že ho robia inteligentným, hoci slnko vôbec nesvieti. Na vlasoch má kvantum gelu, lesknú sa ako umelé zlato. Ani pilot z lietadla by ich neprehliadol.
Naproti si vykračuje muž s červenou tvárou. Ovalí ma svojim
pivničným pachom. Pristaví sa a pýta peniaze.
„Som študentka. Nemám.“
Táto veta vždy zaberie. Nezaujíma ho čo robím, potrebuje na
chlast.
„Ale dám vám jedlo. Chcete?“
A už aj lovím v batohu. Zdvihnem hlavu, ale jeho niet.
Zastavím sa pred čajovňou a prezerám si výklad. Moje oči obdivujú keramiku. S nadšením vstúpim dovnútra. Pohľad na predavačku však uhasí moju nedočkavosť. Je to dôchodkyňa s prepadnutou tvárou.
„Dobrý deň.“
Prečo sa neusmeje? Svedčilo by jej to a omladla by najmenej o desať rokov. Zbytočne čakám na pozdrav. Čaká kedy odídem. Takú radosť jej však nedoprajem. Začnem si čítať nálepky na dózach. Jej nepríjemný pohľad ma páli až za očami. Čaká kedy si už niečo vyberiem. Som vyberavá a rozhodujem sa dlho. Musí čakať. Prečítam si zo desať nálepiek a ovoniam asi tri čaje. Prebodáva ma pohľadom. Babky sú také nedočkavé. Kam sa vlastne ponáhľajú?
„Prosím si biely čaj.“
Rozhodnem sa pre čaj, ktorý nie je vyložený. Cítim sa povznesene a preto som si zvolila najvzácnejší čaj.
„Aký?“
Pýta sa na odrodu. Jej hlas ma zabolel.
„Aké máte?“
Vidím ako sa neochotne obracia ku krabiciam. Moja predtucha ma neklamala. Niekedy nakupujem len preto, aby som skúmala správanie predavačiek. Nahnevane otvorí krabicu a bez slovami ju priblíži k tvári. Skloním sa a privoniam. Z mojej tváre vyčíta, že by som ovoňala ďalší čaj. Krabicu nechá otvorenú a otáča sa po ďalšie dve. Neochotne otvorí prvú, potom druhú a ja privoniavam.
„Tento.“
Ukážem na čaj, hoci neviem cenu.
„Päťdesiat gramov, prosím.“
Krabice zatvorí, vráti ich naspäť a z otvorenej začne naberať do vrecúška.
„Ešte niečo?“
Nasilu mi strká do ruky vrecúško. Podráždenie sa prenesie do mojich rúk. Trasú sa hnevom.
„Nie ďakujem. To je všetko.
Radšej zaplatím a vypadnem.
Prebíjam si cestu ulicou plnou masiek. Každá má inú farbu, ale všetky sú rovnaké. Sú nervózne a spotené.
Na pošte sa ťahajú tri rady, až ku dverám. Je jedno do ktorého sa postavím. V každom strávim prinajmenšom hodinu. Ľudia sa nervózne hýbu. Jeden sa pohupuje, druhý nadáva, žena sa maľuje a muž za ňou telefonuje. V hale je ticho a jeho hlas ma privádza do šialenstva. Nechápem prečo tak kričí. Každý sa dozvedá detaily z jeho súkromia. Konečne skončí. Rad sa pohne. Nechce sa mi zohnúť po tašku, tak ju kopem o pol metra dopredu. Takto sa posúvam asi dvadsať minút, kým sa dostanem k okienku. Nešikovne podávam šeky a peniaze. Človek za mnou sa na mňa lepí. Vôbec nedodržiava polmetrovú vzdialenosť. Pracovníčka mi podá ústrižky a vydá peniaze. Muž sa tlačí, až ma vysotí z miesta. Ani si nestihnem v pokoji zrátať vydané peniaze.
„Aj ja sa ponáhľam. Nie len vy! Každý má naponáhlo, ale to neznamená, že do seba budeme vrážať.“
Poznámka ma vyčerpala. Nemám chuť sa hádať. Nechcem ho už nikdy vidieť. Odchádzam, ani sa neobzriem. Za sebou počujem prúd nadávok, ale už ich nevnímam. Napálene vrazím do dverí a takmer niekoho zvalím. Ospalá žena sa vzápätí preberie a otvára ústa. Predbehnem ju a ospravedlním sa. Hnev ju prejde. Vyjdem z pošty.
Zamyslená, narazím do človeka.
„Ahoj.“
Je to moja kamarátka. Vôbec sa nezmenila. Stále nosí ten istý kabát. Ani vlasy sa nezmenili. Stále sú dlhé. Na tvári má veľa vyrážok.
„Ahoj. Čo ty tu? Dlho som ťa nevidela.“
Takto sa otvára takmer každý rozhovor.
„Ale, idem z práce a trochu sa túlam. A ty?“
„Aj ja.“
Obe čakáme, kedy sa rozlúčime. Nepozve ma na kávu a ani ja
to neurobím.
„Čo máš nové?“
Túto otázku priam milujem.
Presťahovala som sa.
„Fakt? A kam?“
Poviem jej to a ona na mňa vyvalí oči.
„Ale to je veľmi ďaleko.“
Je asi tridsiata, čo mi to povedala. Ľutujem, že som jej to
prezradila a dvadsiaty deviaty krát sa zaprisahávam, že to už nikomu nepoviem.
„Ježiš, prepáč, ale musím utekať, inak nestihnem večerný
kurz.“
Nemám náladu pýtať sa na aký kurz chodí, lebo si myslím, že je
to len výhovorka. Ale je dobrá. Prečo som ju nevymyslela ja?
„ Jasné. Tak čau.“
„Čau.“
Odišla rýchlejšie, ako prišla. Istotne je vďačná, že som sa jej viac nepýtala. Ale bolo by zaujímavé vypočuť si ďalšie klamstvá.
Vtom si spomeniem na doučovanie. Pozriem sa na hodinky. Do čerta! Zas budem meškať. Stojím na zastávke. Zrazu ma prepadne hlad. Ľudia sa prizerajú ako sa pasujem s igelitovým sáčkom so slaninkou. V druhej ruke držím rohlík a hryziem striedavo, raz z neho a raz zo slaninky. Najradšej by som sa niekde schovala a najedla v pokoji, ale mám úbohých pätnásť minút a autobus stále nechodí. Dojem a keď si práve vyťahujem fľašu, aby som spláchla suché sústo, prichádza autobus. Dofrasa! s ním. Fľašu vrátim naspäť, zatvorím tašku a zdvihnem ťažký obal s učebnicami. V autobuse si sadnem. Neverím tomu, že sedím. Využijem čas, kým sa autobus nepohne, a vyberám fľašu. Šofér naštartuje. Radšej si počkám na ďalšiu zastávku. Je to o nervy. Celý ten hektický kolobeh je o nervy.
Po doučovaní sa túlam mestom. Už sa zotmelo a v meste sa rozožali svetlá. Milujem noc, lebo je chladná, svieža a priateľská. Je otvorená a pritom záhadná. V noci sú ľudia vľúdnejší. Radi sa púšťajú do konverzácie, sú úprimnejší a túžia nadväzovať kontakty. Z diaľky vidím stánok so zmrzlinou. Ešte nikdy som si sama nekúpila zmrzlinu. Teraz to spravím. Vykročím k stánku. Okolo mňa prechádzajú cudzinci. Predavačka ma s úsmevom osloví po nemecky. Odpovedám po slovensky. Jej úsmev zmizne. Vypýtam si zmrzlinu. Mechanicky mi naberá dva kopčeky a s nezáujmom mi podáva kornútok. S rovnakým nezáujmom jej podávam peniaze, bez tringeltu.
„Viete. Nie som síce cudzinec, ale som človek.“
Zákazník, ktorý stojí za mnou sa mierne začuduje môjmu monológu. Pristúpi a prehovorí po nemecky. Predavačka mi už nevenuje pozornosť. Usmieva sa na cudzinca a s radosťou naberá zmrzlinu. Už ma to nebaví. Načo som otvárala ústa? Aj tak nič nezmením.
Rozhodnem sa radšej ísť domov. Na zastávke nikto nie je. Autobus určite pred chvíľou odišiel. Mohla by som si prečítať kedy pôjde ďalší, ale nikdy to nerobím. Dolížem zmrzlinu a sledujem blížiacu sa ženu v stredných rokoch. Opýta sa ma koľko je hodín. Odpoviem jej. Pozrie na tabuľu a prezradí mi, čo som vedieť nechcela. Na čo mi to povedala? Kto ju o to prosil? Som napálená. Autobus pôjde kedy pôjde, to sa nedá ovplyvniť. Vtom mi napadne, že opäť nestihnem obľúbený program. Keby som to nevedela, verila by som, že ho stihnem. Veriť je veľmi dôležité. Viera mi vypĺňa čas na zastávkach, v radoch, pri chôdzi. Vyberiem si knihu a čítam. Nestihnem prečítať ani jednu stranu. Autobus prichádza.
Vystúpim a kráčam k domu. Ľudia sa prechádzajú predo mnou ako na korze. Nenávidím pomalú chôdzu. Nie preto, že sa ponáhľam, jednoducho vždy chodím rýchlo. Nebaví ma plaziť sa. Namáhavo si prerazím cestu medzi dvadsiatimi ľuďmi, ktorí zaspali pri chôdzi a nasadím tempo. O chvíľu sa ich strasiem. Niektorí sa istotne zastavia pri smetiakoch a pozrú sa, čo by ich potešilo. Prídem domov a zapnem telku. Pozerám správy. Mladý a príťažliý hlásateľ číta titulky.
„ Na hlavnej pošte sa otvorili nové priehradky.“
„ Mesto poskytlo novostavby bezdomovcom.“
„Dopravný podnik nakúpil nové autobusy, ktoré budú premávať
na linke číslo 70.“
„ Zvýšila sa vekoví hranica odchodu do dôchodku.“
……………………
