Srdce ducha – časť II
Posted by Oskar | Filed under Fantasy, Oskar
Nechápavo som na ňu hľadel. Chcel som vstať, ale nešlo to. Vlak bol obrátený nabok. Cez náš vagón prechádzal starý elektrický stožiar. Všimol som si, že drôty mi siahali až k nohám. Zaskočilo ma to, čakal som nejakú bolesť, nejaký šok. Snažil som sa nohy pritiahnuť, no nemohol som sa pohnúť. Zľakol som sa. Z drôtov ešte šľahali iskri. V pozadí niečo syčalo. Hukot praskajúceho dreva v plameňoch. Všade tmavý dym.
“Nepočul si?!” Dievča sa opäť sklonilo a vrazilo mi päste do hrude. V okamihu jej ruky s ľahkosťou prešli cez moje rebrá, pľúca a vlak, až do zeme.
“Do čerta!” Zvrieskla vytiahla ruky a znova sa postavila. Úplne zmeravela. Jej tvár zbelela.
“Naozaj sme zomreli!” Položila si dlaň na čelo a z očí sa jej valili malé potoky slz.
“Do riti, čo to bolo?” Nechápavo som sa na ňu pozeral. Pokúsil som sa znova vstať. Tentoraz to šlo. V tú chvíľu mi telom preletel úžasný pocit. Akoby som bol na horskej dráhe. Pomaly som vstával a cítil som, že sa odlepujem od zeme. Skrčil som nohy, podoprel som sa rukami a už som stál. Obrátil som sa k dievčaťu.
“Nerev! Pre Boha, musíme zdrhnúť!” Tá len s roztrasenou rukou ukázala za mnou na zem. Otočil som sa.
Ale hovno! Ja som sa neodlepil od zeme, ale z vlastného tela? Prebleslo mi hlavou keď som tam na zemi zbadal samého seba.
Ležal som tam absolútne bez života. Z boku mi už len pomaličky kvapkala krv do veľkej červenej mláky vedľa mňa. Ramenom a krkom mi prechádzalo mnoho veľkých škrabancov. Ľavú ruku som mal úplne rozmliaždenú. O nohy sa mi obtierali káble zo stožiara. Zachvátil ma šok. V krku mi vyschlo a v hrudi som cítil silné zovretie. Nie!…To nie! Ničomu som nechápal. Aj keď som si to vedel domyslieť, no nepripúšťal som si tú možnosť. Napadlo mi to ako prvé, ale nechcel som tomu veriť. Ja nemôžem byť duch!
V každom prípade som tu, vidím, cítim aj počujem, takže duch určite nie som. Privrel som oči. Obrátil som sa. Nechcel som sa tam viac dívať.
Plamene za nami rástli. Bolo to zvláštne, ale aj keď som cítil ten dym, nedusil som sa.
“Pod!” vykročil som k dievčaťu, chcel som ju schmatnúť za ruku, no nemohol som. Hneď ako sa moja ruka dotkla jej zápästia, prešla ňou. Nie! Veď je to hlúposť! Nie som žiaden duch. V hlave som si to stále opakoval. Znovu som natiahol ruku. Ako náhle som sa pokúsil dotknúť jej dlane, moja ruka sa zaborila do vzduchu.
Niekde z predného vagónu sa ozvalo tlmené zasyčanie. Niečo zavŕzgalo. Výbuch. Predná stena vlaku sa do slova vytrhla k nám. Malé i veľké kúsočky skla a kovu prelietavali skrz nás. Do trupu sa mi zapichávali bez problémov a na druhej strane pokračovali, akoby sme tam vôbec neboli.
“Pohni sa už!” Ešte raz som na ňu zreval. Bolo vidieť, že je v šoku. To aj ja, ale niekde v hlave som našiel kúsok zdravého rozumu.- chvalabohu!
Vyhrnula si vlasy z čela a nasledovala ma. Vo vlaku bola obrovská diera, takže sme mali kadiaľ ujsť. Preliezli sme cez sedadlo. Naraz dievča zhíklo. Za operadlom sme zbadali tú starkú ako leží pritisnutá o sed. V tom momente sa mi rozbúchalo srdce ako zvon.
“Je…ona je…” Pokúsil som sa k nej skloniť, no dievča ma zadržalo.
“Áno! Je mŕtva! Bež preč.” Prekvapilo ma s akou istotou to vyhlásilo. Odvrátilo zrak, nadýchlo sa a dodalo:
“Už som…už som ju kontrolovala” Tvár sa jej stratila vo vlasoch.
Po štyroch sme sa vydriapali z úzkeho priestoru vraku. Utekali sme k lesu na proti. Po chvíli sme zastali a otočili sa k vykoľajenému vlaku. Nemo sme na neho hľadeli. Hlúpo sme sa pozerali, ako horí. Nevedel som čo robiť. Bál som sa.
Vlak bol niekoľko metrov od koľají. Posledné dva vagóny boli prevrátené. Predná časť úplne zničená. Všade na okolo boli horiace kúsky dreveného obloženia a koženého sedu. Pomaličky horeli v tráve. Z vrchu vlaku už vychádzali plamene. Dlhé jazyky tak pohltili vagón v ktorom sme boli. Dva stožiare prechádzali oknami prednej časti. Ešte stále iskrili a z vrchu sa kývali vo vetre.
V tú chvíľu sa mi chcelo naozaj plakať. Nebránil som sa tomu a aj som plakal. V hrdle mi šumel strach. Pomaly som si uvedomoval, čo sa za tú malú chvíľku udialo. Reč ma úplne opustila. Oči sa mi zasekli na horiacej troske a začali sa z nich liať slzy. Po pár sekundách som ich zavrel a sklonil hlavu.
Mesiac sa už trblietal vysoko nad nami. Vietor zosilnel a rozdúval červené plamene na jednu stranu.
“Bolo tam auto.” Ozvalo sa dievča. Vyzeralo trochu pokojne, no stále sa však triaslo a nahlas dýchalo.
“To auto do nás narazilo a už tam nie je!” Otočilo hlavu ku koľaji.
“Čo? Auto? Počúvaj dievčatko, teraz sa musíme upokojiť.” Povedal som jej. Nevedel som ako sa mám v takej situácií správať. Hasičov ani záchranku sme volať nemohli, keďže naše veci zhoreli vo vlaku. Bez hlavo sa rozbehnúť do mesta, by tiež nebolo rozumné. Alebo áno? Bol som na pochybách. Myslel som si, aký som už samostatný, no teraz som si pripadal úplne na nič. Namýšľal som si koľko vecí už dokážem, no teraz som sa cítil ako malý chlapec. Nie je tu žiaden dospelý, nikto, kto by nám mohol pomôcť.
“Ema.” Odvrkla. Nechápavo som sa na ňu zahľadel. Nechcel som počúvať jej nariekanie. Už teraz by ma rozčúlila maličkosť. Drž hubu! Prosím ťa, buď ticho! Pomyslel som si a položil končeky prstov na spánky.
“Ema. Volám sa Ema, žiadne dievčatko. A ak chceš aby som sa upokojila, tak to si trošku počkaj, pretože nedokážem vstrebať, že sme práve zomreli.” Pri poslednom slove preglgla a vrhla vyľakaný pohľad rovno na vlak . Pery sa jej rýchlo triasli. Šúchala si ramena a stále gánila na trosky vagónu. Jej hlas znel trochu ironicky. Prečo nemôže byť aspoň teraz ticho?
“Čo to trepeš, nezomreli sme predsa. Buď rada, že sme to prežili!” Vrelo vo mne. Skoro by som zabudol na tie udalosti vo vlaku. Bolo toho na mňa už príliš. Samotné vykoľajenie vlaku, aké peklo som tam prežíval, na nič iné som nemyslel. A ešte tu bola aj tá myšlienka, že som zomrel! Cítil som sa úplne stratený.
No vlastne má pravdu! Aj ja si to myslím, ale nedáva to zmysle, nechápem! Snažil som oklamať samého seba, že tomu neverím. Nemohol som umrieť! Pre boha!
“Tak trepem hej?” Otočila sa ku mne. Uprela na mňa svoje červené uplakané oči. Vyzerala rozpačito. Strápenejšieho človeka som ešte nevidel. Ale samozrejme nečudoval som sa tomu. Určite som musel vyzerať rovnako. Hruď sa jej rýchlo zdvíhala a klesala. Zodvihla roztrasený ukazovák, že niečo povie, no rozmyslela si to a odmlčala sa.
Chvíľu sa na mňa dívala, potom stlačila päsť a pokúsila sa mi jednu vraziť. Podarilo by sa jej to, keby jej ruka nepreletela mojou hlavou. plne ľahko. Nič som necítil.
“Chceš lepší dôkaz?” Zvrieskla a odrazu sa jej objavila veľká žilka na hlave. Hľadela na mňa tak uprene, až som sa zľakol, či ma neprekľaje. Dychčala s otvorenými ústami. Medzi zubami sa jej trblietali malé bublinky slín.
“Počúvaj…” Nestihol som ani dopovedať, keď ma v tom prerušila krásnym gestom.- vystrela svoj prostredník rovno medzi moje oči.
Pozeral som na ňu s vypúlenými očami. Hnev vo mne burcoval. O čo jej do frasa ide?
Stlačil som päsť a otočil som sa.
“Kam ideš?” rozbehla sa za mnou “Počkaj!”
Nezastavoval som.
