Srdce ducha
Posted by Oskar | Filed under Fantasy, Oskar
1.Kapitola. Vykoľajený vlak
Šiel som domov zo školy. Sedel som vo vlaku a opieral som sa lakťom o podperu pod oknom. Prstami som si búchal o líce a nahlas som zívol. Len tak som sledoval les, ktorý sa hompáľal vo vetre. Vysoké jedle, ktoré som sledoval každý deň, sa udierali o seba a vlnili v priestore. Vlak sa hlučne pohyboval a nárazy o koľaje som cítil až niekde hlboko v hlave. Vo vagóne nebolo veľa ľudí. Jedna stará pani sediaca za mnou, dvaja vysoký muži pri dverách a celkom pekné dievča vedľa môjho sedadla. Snažil som sa rozmýšľať. Už ani neviem o čom. Proste som sa musel nejako zamestnať, pretože tá monotónnosť každého dňa vo vlaku ma zabíjala. Oči sa mi pomaly zatvárali, no spať som nechcel. Určite, už len zaspím stanicu. Pomyslel som si. Oprel som sa o sedadlo a zovrel ruky na hrudi. Nespi! Pomasíroval som si spánky, no vo vagóne bolo tak tichučko (ak nepočítam hukot kolies ženúcich o koľaj), že ma to zmohlo. Viečka sa mi spontánne zatvorili a ja som už hľadel na vysokú ženu v červenom. Špinavé prostredie vlaku zmizlo. Bola už len útulná izba a žena vedľa mňa. Jej zvodná krása sa pomaly približovala ku mne. Bližšie a bližšie. Až…
Hlavou som vrazil o oporu pod hnusným oknom. Okamžite som sa prebudil. Vystrelo ma až k operadlu a znova som sa ocitol v tom hnusnom vlaku, ktorý som tak neznášal. Do čerta! V mysli som preklínal všetko čo sa dalo. Tá baba bola fakt pekná! Ponoril som si tvár do dlaní. No nechal som to tak, ešte pol hodinka a som doma. Vzal som tašku, postrčil som ju pod seba, vyložil nohy na sedadlo a sledoval som krajinu, ktorá rýchlo unikala. Postupne sa strácalo svetlo z okolia. Po chvíli čosi zavrčalo a už mi nad hlavou blikala žiarivka. Ešte dvadsať minút, to si ešte užijem. Pomyslel som si a z vrecka na taške som vytiahol krabičku cigariet. Tašku som si podložil pod hlavu a ľahol som si pozdĺž sedadla. Snáď matka nič nezistí. Vybral som si jednu a siahol som pre oheň. Jedno škrtnutie. Plameň. A už som dýchal ten blahodarný dym.
Obláčik sa nado mnou vznášal ako nič. Užíval som si to.
” Idiot!” Odrazu sa ozval pohŕdavý hlas. Hlava sa mi okamžite obrátila. Hľadel som na dievča , ktoré sedelo hneď vedľa. Vyklepal som popol na dlážku a usmial som sa.
” Máš nejaký problém, Cukrík?” Vyfrkol som. Bolo to dievča asi v mojom veku. Normálna šestnásť ročná baba, ktorá si lakovala nechty, aby každého ohúrila. Oh!
“Áno!” kývala hlavou a pri tom sa uštipačne uškerila.”Áno mám problém! A ty budeš mať ešte väčší, ak neprestúpiš do predného vagónu!” Jej ruka sa okamžite vystrela a ukazovala niekam dopredu.
Hou hou. Pomysle som si.
“Chod niekam, si trápna, ale máš pekné nohy.” Povedal som jej hľadejúc nižšie na jej podkolienky. Vyfúkol som dym, prevrátil som cigaretu k sedadlu a vypálil som si koliesko. Potom ďalšie, až som vypáli svoje meno- Patrik. Trochu som sa posunul a zbadal som ďalšie mená- moje prezývky. Pokojne som sa uvelebil a pokračoval vo fajčení. Slečinka odrazu vstala a odišla si do druhého vagónu. Krava! V duchu som sa usmial. Cigaretka pomaly mizla až som nakoniec vyhodil koniec von oknom. Zavrel som ho. Schoval som cigarety do tašky. Zazipsoval som ju a znova som si ju podložil pod hlavu.
Blúdil som medzi prasklinami na strope. Malé čiarky sa spájali a vytvárali kruh okolo žiarivky. Tá cigareta ma pekne nabudila. Už by som sa tu nemusel nudiť. Vyložil som si kolená na sedadlo a pomaly som vstal. Otočil som sa. Stará pani tam tuho spala. Už teraz je mŕtvola. Čo taká mŕtvola môže mať v kabelke? Pravou rukou som prešiel stenu vlaku až k rámu okna. Zaprel som sa. Vyložil som si koleno na vrchnú časť sedu a natiahol som sa k starkej. Končekmi prstov som stiahol tašku ktorú držala. Pečivo, zelenina, jogurty, to všetko sa rozutekalo po vlaku. Do kelu!
” Tam je!” Z dvier oproti vyšlo to dievča so stroj vedúcim.
To snáď nie je pravda! Do riti s ňou! Chcel som sa schovať za operadlo ale v tom som zbadal ako sa na priecestí na nás rúti auto. Vlak prudko zastal. Vyhodilo ma to do vzduchu až k druhému sedu. Hlavou som vrazil o malý hasiaci prístroj pod sedadlom. Tá ma začala neskutočne bolieť. Na chvíľu som úplne oslepol. Náraz. Rinčanie ohýbajúceho sa kovu. Rozbité sklo. Výkrik. Vlak sa pomaly prevrátil na strop. Znova to so mnou hádzalo ako s bábikou. Vagón bol stále v pohybe. Ťahala ho predná konštrukcia. Výbuch. Nedokázal som si ani len predstaviť odkiaľ to prišlo. Dosť ma to dezorientovalo. V neskutočnej rýchlosti plamene zachvátili prednú časť celého vlaku. Cez sklo bolo pohľad ako do nejakej pece. Plamene oblizovali vlak z vonka i z vnútra. Ďalší výbuch. Tentoraz to bolo okno, ktoré nevydržalo to teplo. Dvere praskli a vyvalili sa rovno na mňa. Uhol som, no zasiahli moju dlaň. Ostrá bolesť. Ťažká konštrukcia dverí mi rozmliaždili všetky prsty. Do vnútra sa začal okamžite valiť horúci vzduch. Cez rozbité sklo vedľa mňa unikal dym- našťastie.
V ten naozaj malý okamih sa nič nedialo, len som sa pevne držal a čakal. Vlak sa rútil naozaj veľkou rýchlosťou. Cez okno som zbadal ako na celé telo vagóna bijú iskry. Ďalší náraz. Vlak konečne zastavil. Vykoľajil sa. Preletel som cez celý vagón. Ľavým ramenom som rozbil okno. Ruka sa mi zachytila v úložnom priestore. Silná bolesť. Počul som ako mi zapraskala kosť. Na proti ležalo to dievča. Malo už zavreté oči a z rany na hlave sa jej valila krv. Ucítil som hroznú páľavu. Stali sme, takže dym z ohňa nemal kam unikať. V momente vnútrajšok zachvátila tmavá clona a nebolo vidieť ani na špičku nosa. Dlhé jazyky plameňov sa rozšírili po celej pravej strane. Rýchlo pohlcovali kožené sedadlá a drevené obklady pod nimi. Snažil som sa pohnúť. Poranenú ruku som si schúlil k telu. Druhou som sa oprel a nadýchol sa. Smog sa mi nahrnul do pľúc a ja som ucítil ostrú bolesť. Dusil som sa. Pane Bože! Po prvý raz som ho naozaj potreboval. Z očí sa mi valili slzy a nepopieram, že to bolo zo strachu. Náraz. Iskri na podlahe. Naším vagónom preletel stožiar s elektrickým napätím. Pohol som sa, no bolo neskoro!
***
V mojej hlave akoby ubehli roky. Ležal som tam už skoro modrý s tuhou krvou. Nič, absolútne som nič necítil. Pred očami som mal len tmu. Čo sa deje? Len na toľko som sa zmohol spýtať samého seba. Necítil som žiaden fyzický pocit, no pocitov v hlave, či skôr v duši bolo až príliš. Mal som natiahnuté ruky a videl som, ako mi život uteká pomedzi prsty. Videl som každú jednu radostnú i smutnú spomienku v mojom živote. Chcelo sa mi plakať aj smiať sa. Videl som tie udalosti z môjho života veľmi živo. Až sa tomu nedalo uveriť. Boli v mojej hlave akoby sa to všetko stalo pred malou chvíľou.
To nebolo ani z ďaleka všetko! Počul som tiež hlasy. Patrili ľudom čo ma opustili. V tom chaose som začul aj svojho brata. Od jeho smrti som už päť rokov nič krajšie nepočul. Tma sa zmenila na prenádherné svetlo. Nebolo to svetlo ako denné lúče slnka. Nevyzeralo to dokonca ani ako žiarivka. To svetlo bolo z mojich pocitov. Cítil som všetky chute sveta. Počul som všetkých mojich drahých. Bolo to nádherné, až príliš! Po chvíli ma to začalo bolieť. Všetko sa to na mňa rútilo. Každý jeden hlas hrozne kričal. Svetlo sa zmenilo na tmu, ktorá ma dusila. Za celú tu dobu som vôbec nevnímal či dýcham, no teraz som sa dusil. Započul som srdce. Neviem či svoje, ale bilo príšerne rýchlo a zrýchľovalo sa. Mal som pocit akoby som sa topil. Čím som bol hlbšie tím bol tlak väčší. Chcel som sa nadýchnuť, no nešlo to. A v tom intenzívna bolesť akú som ešte vo svojom živote nezažil.
“Hej!..” Ktosi zakričal.
“Vstávaj!” Znova, no hlasnejšie.
“Do paroma, vstávaj!” V tej Mirko sekunde všetko utíchlo a bolesť ma prestala sužovať. Nebolo ani svetlo ani tma. V tom momente som sa nadýchol ako prvý raz v živote. Moje pľúca pripomínali obrovský balón. Myklo so mnou a ja som otvoril oči.
“Čo…čo sa to deje?” Zbadal som to dievča z vlaku ako nado mnou kľačí. Pozorne som sa poobzeral. Boli sme znova vo vlaku. Ihneď som si pritiahol moju zranenú ruku, no bola v poriadku.
“Čo sa deje? Chceš vedieť čo sa práve stalo?” Dievča sa rozzúrilo, vstalo a vyhŕklo zopár slz. Začalo prekračovať na mieste a pokračovalo:
“Tak ja ti to poviem, idiot. Zomreli sme!”
