Zabíjal som upírov
Posted by Karla | Filed under Fantasy, Horor, Karla
Babie leto prepadlo tento deň celkom nečakane. Deň predtým sa nedalo vonku fajčiť, lebo dym vychádzajúci z cigarety sa okamžite menil na srieň. A dnes sa dievčatá vlnia v kratučkých letných šatočkách, ktoré vzbudzujú príjemné spomienky na leto. On leto neznášal, slnko mu na koži vytváralo škaredé fžaky. Nie, že by ho boleli, ale bol typ chalana, ktorý o seba dbal a niečo takéto mu jednoducho vadilo. Keď ostatní nosili vypasované tielka a ukazovali svaly, on mal na sebe dlhý čierny kabát. Ale zvykol si, na teplo, na zvláštne pohžady, na to, že on bol iný.
„Zlatko, mohol by si prosím vyniesť smeti?“ Tak takouto nevinnou vetou sa to všetko začalo. Nikto nevynášal rád smeti, teda okrem mňa. Vždy som mal rád tmu a prejsť ten kúsok od dverí ku smetiakom, keď mi adrenalín vystúpil na 100, bol vždy vrcholom môjho dňa. Vzal som vrece a vošiel som do svojho sveta. Hviezdy nebolo vôbec vidieť, chodník bol stále vlhký od poobedného dažďa a naša mačka mňaukala zo susedného dvora. Moje kroky nebolo takmer vôbec počuť, len občasné zašuchotanie vreca na odpadky. Bránička ma tiež nesklamala, hlasno zavŕzgala. Otvoril som smetiak a stlačil som vrece na vrch. Ešte chvížu som vdychoval nočný vlhký vzduch a potom som sa pomaly otočil a vybral som sa späť ku dverám. Vtedy zašuchotalo niečo v kríkoch. Niekto by sa zžakol, ja som sa potešil a spod smetiaka som vybral dlhý drevený kôl. Zábava sa začína. Vyletel spoza gaštanu, ktorý stojí pred našim domom a spod ktorého som ich zbieral, aby som si mohol vyrábať figúrky. Už ich nevyrábam, momentálne sa
bránim pred krvilačnou beštiou. Pred ďalším zabijakom, ktorého na mňa Baltazár poslal. Už mu musím poriadne liezť na nervy. Upír na mňa vyceril jeho špicaté zuby a ja som sa pozrel do jeho mŕtvym očí a videl som presne, čo bol. Obyčajným človekom, ktorého si vybrali. Spoza dlhého kabáta vytiahol dlhý mäsiarsky nôž a prudko ho tasil mojím smerom, odskočil som, kopol som ho do boku a kým sa pokúšal vstať, bodol som ho kolom do hrude. Na posledný moment sa znovu stal človekom a ja som znovu fascinovane hžadel, ako sa mu život do očí vracia a následne znovu mizne. Potom som vytiahol z vrecka mobil a vytočil mne vežmi známe číslo. „Mám tu telo,“ povedal som a zložil. O chvížu už zaznel hlas mojej mami: „Mohol by si prosím skočiť ku starej mame, chcem jej poslať kapustu.“ Usmial som sa. Bude to zaujímavý večer.
Dostal ma vežmi prozaickým spôsobom. Bol som v tom veku, keď bol záujem dievčat dôležitejší ako čokožvek iné. Samozrejme, že som vedel, že je upírka. Jednoducho ma to nezaujímalo, mal som na konte stovky zabitých upírov a bol som presvedčený, že to zvládnem. Nezvládol som a ona sa jednoducho rozhodla, že ma nezabije. A tak zo mňa urobila jedného z nich. Baltazár skoro dostal infarkt, keď som sa pred ním objavil a on uvidel, že to vyšlo oveža lepšie. Lena bola odmenená, ja som sa stal prekliatym. Ešte stále sa smeje, že to vidím príliš čierne.
Poslal ma zabiť môjho zástupcu. Odmietol som. Nechcel som zabíjať, lebo mi to niekto prikázal. Zabíjal som od hladu, aby som prežil. Nikdy nie na niečí príkaz. Lena ma presvedčila. Niekedy premýšžam, čo je väčšie prekliatie. Láska či „neživot“?
Chlapec bol trošku starší ako ja, keď som zabil prvýkrát. Bol rovnako odvážny ako som bol kedysi ja. Nemožno povedať, že by som bol teraz zbabelý, jednoducho som upír. Jeho kôl bol upevnený v rúčke ako meč. Ako detská hračka. Obzeral sa naokolo a čakal, odkiaž naňho vyskočím. Bol ostražitý, sústredený a keď som vyšiel spoza stromu, začudovane sa na mňa pozrel. „Kedysi som bol ako ty,“ povedal som a pomaly som kráčal k chlapcovi. Nepočúval ma, okamžite zaútočil, ja som sa mu vyhol a pokračoval som: „Myslel som si, že dokážem všetko. Že, keď oni vo mňa veria, musím byť výnimočný.“ Znovu sa ku mne rozbehol a udieral ma dreveným mečom v snahe dostať sa k môjmu srdcu. Zrazil som ho na zem, poznal som všetky triky. Ležal na zemi a hlasno dýchal. Kžakol som si k nemu a zašepkal som: „Nebol som výnimočným, bol som len obetným baránkom a rovnako si aj ty.“ Vtedy sa jeho meč ocitol v mojej hrudi a ja som po mnohých rokoch pocítil bolesť. Usmial som sa. Padol som na zem a videl som, že
na mňa fascinovane hžadí. Rovnako, ako som kedysi ja. Rozhodol som sa podať mu posledné posolstvo. „Nikdy sa nezamiluj. Bude ťa to stáť život. Dvakrát.“ A potom som sa stal ďalším telom, ktoré odpratali.
