Augustin

Sedel som na stoličke, v prstoch mi tlela cigareta a pozeral som sa na Táňu. Ležala tam úplne bez pohnutia. Vlastne, keď som sa prizrel bližšie, videl som, ako sa jej dvíha hrudník. Dýchala rýchlo. Na pokožke sa jej trblietali kvapky potu. Oblé tvary jej nádherného tela ma vzrušovali. Keby nebolo práve po tom, asi by som ju vášnivo pomiloval. Ale bolo. Bláznili sme sa niekoľko hodín.
Načiahla ku mne ruku. Podal som jej pohárik s vodkou a ľadom. Vypila ho na ix. Kocky ľadu potom vypľula do dlane a položila si ich na prsia. Na svoje krásne pevné prsia. Na pokožku jej vystúpili zimomriavky. Pozrela na mňa a žiadostivo si oblizla pery. Ja som sklonil zrak a skontroloval svoju výbavu. Povzdychol som si. Teraz to nepôjde.
Táňu som poznal od jej detstva. Pochádzala totižto z rovnakej dediny ako ja. Po tom, čo som odišiel do armády, sme sa nevideli dvadsať rokov. Možno aj viac. Znovu sme sa stretli v hlavnom meste na Novom Kyjeve. A teraz som jej verným zákazníkom.
Postavil som sa. Na náprotivnej stene viselo obrovské zrkadlo. Keď som sa v ňom videl, zmocnila sa ma depresia. Dvojmetrový, stokilový chlap, s telom posiatym jazvami a podliatinami. Väčšinu pokožky ukrývalo niekde hustejšie, na niektorých miestach redšie ochlpenie. Kde-tu spod neho vykúkalo tetovanie. Svalnaté paže i stehná, široký a mocný chrbát. Akurát brucho bolo vypuklejšie.
Starneme, kamarát. Pomyslel som si v duchu. Vtiahol som brucho, vypäl hruď a napol všetky svaly. Hneď to bolo lepšie.
Vtom sa Táňa rozrehotala. Jej hurónsky smiech otriasal stenami. Obrátil som k nej tvár.
„Vy chlapi ste takí smiešni. Tak veľmi zaťažení sami sebou,“ vyprskla a smiala sa ďalej.
Smutne som sklonil hlavu, mala pravdu. Kľakla si na posteli a vystrela ku mne ruky. S úsmevom povedala: „Poď sem, ty môj hrdina. Ty môj krásavec.“ Chytila ma za rameno a pritiahla si ma k sebe. Objala ma a pritisla si ku mne tvár. „Ty môj chlpáčik,“ zašepkala.

Cestou domov som celý čas o nej rozmýšľal. Táňa nebola kurva ako tie ostatné. Aspoň nie pre mňa. Vždy sme spolu strávili celú noc, niekedy aj deň a nikdy odo mňa nechcela prijať ani kopejku. Vraj, na to má iných. A bola ku mne taká milá. Vždy. Bez rozdielu, či som bol na ňu dobrý, alebo zlý. Bola nie len krásna, ale aj inteligentná. Veľakrát sme sa spolu rozprávali o politike a filozofii. Využívali sme na to prestávky počas „zápasu“. Možno keby sa bola narodila na inom mieste, na inej planéte, v inom štáte, alebo aspoň iným rodičom.
Darmo, život už popísal moju čistú tabuľu, hovorievala.
Mala pravdu. Aj som občas rozmýšľal, či by sa jej nedalo nejako pomôcť.     Ale ako? Ako môže pomôcť ten, ktorý nevie pomôcť sám sebe?
Doma som si otvoril fľašu ražovice a ľahol si na posteľ. Osem termostien – to bol môj domov. Termobunka, jedna z mnohých v tejto baníckej kolónii, vzdialenej štyristo kilometrov od hlavného mesta, Krasivodomsku.

Ráno ma prebudilo naliehavé pípanie teleterminálu. Rozlepil som oko, rukou nahmatal ovládač a spustil som program.
Máte jednu novú poštu, blikalo na obrazovke.
„Kvôli jednej zasranej správe ma budeš budiť?!“ zakričal som a šmaril ovládač do teleterminálu. Obrazovka zablikala, obraz na nej prešiel všetkými farebnými spektrami. To bol môj ranný ventil a ja som mohol spokojne vyštartovať do nového dňa. Pošta bola od môjho zamestnávateľa a znamenala, že ma opäť čaká nejaká práca.

Na kozmodromoch ma najviac iritoval bioskener. Nenávidel som jeho analýzu, aj keď ju rozprával príjemný ženský hlas.
Augustin Iwanov, homo likanus, 999BX/2184, občan cárstva Hviezdna Rus. Oznámil bezpečnostnej službe môj nenávidený kamarát. Všetky uniformy v dosahu tejto výpovede sa otočili mojím smerom a nastražili všetky zmysli. Bolo to také nepríjemné. Napriek tomu, že som to absolvoval prinajmenšom už tisíckrát, nezvykol som si.
„Cieľ vašej cesty je vesmírna stanica Tumbuľa. Za akým účelom tam idete?“ opýtal sa ma jeden z kontrolórov.
„Som turista. Chcem na vlastné oči vidieť pýchu našich architektov,“ odpovedal som s úsmevom. Vedel som, že je to asi najprovokatívnejšia odpoveď, akú som mohol dať. Zároveň som však vedel, že si ju môžem dovoliť. Bol to ten najľahší spôsob, ako oklamať bioskener. Povedať pravdu. V správe totiž stálo: Letom 1544 z Kozmodrómu Alexandria 16 sa vydáte na návštevu pohraničnej stanice Tumbuľa. Určite sa vám bude páčiť. Ďalšie informácie obdržíte na mieste. Viac som nevedel.
Obsluha bioskeneru pokrútila hlavou na znak toho, že nič neodhalil. Kontrolór mi teda musel zapriať šťastnú cestu. Ja som sa poďakoval a zamieril som na vstupnú rampu. Kým som sa kontrole pasažierov nestratil z očí, cítil som na chrbte ich uprené pohľady. Tieto predsudky ma poriadne srali.

Leave a Reply