Atmosféra
Posted by Spisos | Filed under Sci-fi, Spisoš
V izbe bola tma. Starší pár sedel pred žiariacou obrazovkou televízora z ktorého sa práve ozývala zvučka večerného spravodajstva. „Dobrý večer, vítame vás pri sledovaní špeciálneho vydania večerných správ. Dnes sa budeme venovať výlučne problematike globálneho otepľovania a riešeniu tohto problému.“ privítala hlásateľka divákov. Obrazovku televízora zaplnil obraz výskumného laboratória. „Najlepší vedci celého sveta po troch rokoch výskumu konečne ukončili výskum ohľadne odstránenia oxidu uhličitého z atmosféry. Celosvetový tým dvanástich vedcov v ktorom pracoval aj známy slovenský vedec Ľubomír Gajdoš, úspešne ukončil praktické skúšky a teraz sa snažia uviesť svoje výsledky do praxe. Viac nám už povie priamo na mieste sám Ľubomír Gajdoš s ktorým sme sa spojili pomocou telemostu. Takže pán Gajdoš dobrý večer.“
Obrazovka sa rozdelila a na druhej polovici sa objavil asi tridsaťročný muž s krátkymi čiernymi vlasmi, hnedými očami a veľkým orlím nosom na ktorom mal nasadené slabé okuliare v kovovom ráme. „Dobrý večer prajem.“ povedal vedec s miernym úklonkom. „Takže pán Gajdoš, môžete nám a našim divákom priblížiť čím sa váš vedecký tým zaoberal?“ „Veľmi rád. Pôvodným cieľom nášho výskumu bola možnosť odstránenia oxidu uhličitého zo Zemskej atmosféry a tým zníženia skleníkového efektu ktorý sa neustále rapídne zvyšuje.“ Moderátorka sa opýtala: „Smer výskumu sa však zmenil?“ Bolo to skôr konštatovanie ako otázka no vedec sa chytil: „Áno. Asi tak pred dvoma rokmi sme pochopili že nedokážeme oxid uhličitý jednoducho zničiť. Preto sme potrebovali nejaký neškodný produkt ktorý nám vznikne po odstránení oxidu uhličitého. Vtedy som prišiel s nápadom vytvoriť podobný proces aký rastliny robia neustále už desaťtisíce rokov.“ Moderátorka sa opýtala: „Predpokladám že hovoríte o fotosyntéze?“ „Presne tak. Je to fotosyntéza, teda dej pri ktorom z oxidu uhličitého za prítomnosti vody a slnečného žiarenia vzniká kyslík a organický cukor.“ „Do akej miery kopíruje váš chemický dej fotosyntézu.“ znela ďalšia otázka moderátorky. „No nie je to veľká miera. Nech sme akokoľvek inteligentný, nikdy presne nedokážeme napodobniť fotosyntézu. Podstatné je, že sme pochopili súvis medzi slnečným žiarením a priebehom chemickej reakcie. Naša reakcia však nevytvorí kyslík ale ozón, keďže však reakcie tohto typu prebiehajú iba vo veľkých výškach, ozón sa pridá k už existujúcej ozónovej vrstve a tým ju posilní. Takýmto systémom teda takpovediac zabijeme dve muchy jednou ranou.“ „Pán Gajdoš, veľmi pekne vám ďakujeme za váš výklad a dúfame že sa vám podarí zaviesť tento spôsob do praxe.“ Ľubomír Gajdoš iba odkýval a spojenie sa prerušilo.
„A teraz by som chcela privítať tu v štúdiu doktora Jozefa Švárneho, odborníka na atmosférické javy, ktorý nám teraz bližšie vysvetlí čo je to skleníkoví efekt a akú úlohu v ňom zohráva oxid uhličitý. Pán doktor máte slovo.“ Doktor Švárny, územčistý takmer plešatý chlapík s veľkými okuliarmi v kostenom ráme sa pohniezdil na stoličke a hrubým chrapľavým hlasom, ktorý sa vôbec nehodil k jeho zovňajšku, prehovoril: „Dobrý večer. Naša atmosféra sa skladá z kyslíku, dusíku, vodíku, vzácnych plynov a potom takzvaných skleníkových plynov medzi ktoré patrí aj oxid uhličitý. Skleníkové plyny sú pre našu klímu veľmi dôležité. Slnečné žiarenie prenikne atmosférou, odrazí sa od zeme no skleníkové plyny veľkú časť z neho neprepustia von do vesmíru. Keby nebolo týchto skleníkových plynov, na Zemi by vládli teploty hlboko pod bodom mrazu. Bohužiaľ sa hodnota skleníkových plynov a hlavne oxidu uhličitého v dôsledku zvyšovania industrializácie v 19. a 20. storočí rapídne zvýšila a tým sa aj zvýšilo množstvo žiarenia odrazeného späť na zem. Z tohto dôvodu sa začala teplota na celej Zemi zvyšovať.“ Jozef Švárny si vydýchol a kamera prešla zase na moderátorkinu tvár. „Pán doktor ďakujeme. Týmto sa končí naše špeciálne vydanie večerných správ. O ďalšom priebehu projektu vás budeme informovať. Dovidenia.“ Muž vypol televízor. „Takže Ľubkovi sa to podarilo.“ povedala žena.
* * *
„Sergej, máme signál?“ zakričal Ľubomír na svojho ruského kolegu. „Niet!“ odvetil Sergej z druhého konca miestnosti. „Karle, skús to doladiť.“ Čech sa pohral s niekoľkými gombíkmi na riadiacom paneli. „No skus to teď.“ povedal Karel. Ľubomír zapol spínač a ten sa rozsvietil na zeleno. „Sergej, čo teraz?“ „Da tavarišč.“ „Super, takže spojenie je v poriadku.“ Ľubomír zdvihol slúchadlo interného telefónu a povedal: „U nás je všetko pripravené. Môžeme začať.“
V inej miestnosti pracovali niekoľký pracovníci na posledných úpravách družíc. „Johnatan, ako sú na tom navigačné zariadenia?“ opýtal sa malý chlapík v bielom plášti muža v montérkach. „Sú v úplnom poriadku pane.“ „Výborne. A čo Gajdošov systém, funguje?“ „Áno pane, prekontrolovali sme ho niekoľkokrát.“ „Výborne, Ďakujem, odviedli ste skvelú prácu.“ „Ďakujeme pane.“ Muž v bielom plášti podišiel k internému telefónu, zdvihol ho a povedal: „U nás je všetko v poriadku. Môže to začať.“
„Technici hlásia že sú pripravení pane.“ povedal pracovník sediaci pri monitorovacom počítači. „Výborne, môžeme to spustiť. Začnite!“ „Spustiť sekvenciu jedna!“ prikázal hlavný technik. „Sekvencia jedna spustená. Zameriavanie dokončené.“ ozval sa hlas z reproduktorov. „Spustiť sekvenciu dva!“ „Sekvencia dva zapnutá. Pomocné motory zahriate na desať percent.“ „Výborne, zatiaľ všetko prebieha podľa plánu.“ povedal hlavný technik. Veliteľ celej akcie bol však trochu skeptický: „Na vašom mieste by som sa tak veľmi netešil. Existuje milión vecí ktoré sa môžu pokaziť. Vďakabohu aspoň za tie nové vodíkové motory. Bez nich by sme družice do atmosféry nedostali.“ „Pomocné motory zahriate na šesťdesiat percent.“ Hlavný technik sa naklonil nad mikrofón a stlačil tlačidlo: „Spustite sekvenciu tri!“ „Sekvencia tri spustená. Vodíkové motory pripravené. Pomocné motory zahriate na osemdesiat percent.“ Hlavný technik čakal. Hlas z reproduktorov sa ozval znova: „Pomocné motory zahriate na sto percent.“ „Otvoriť dvere hangárov!“ „Dvere hangárov otvorené.“ „Družice vypustiť za päť, štyri, tri, dva, jeden, teraz!“ V celej medzinárodnej arktickej základni sa ozvala obrovská explózia vodíkových motorov a všetkých dvanásť družíc naraz vyštartovalo aby zaujali svoje miesta v Zemskej atmosfére. „Teraz musíme už len čakať.“ vzdychol si hlavný technik. Po niekoľkých minútach sa ozvalo dvanásť, rýchlo po sebe idúcich výbuchov. „Vypustite meraciu družicu a stiahnite najnovšie fotografie z meteorologickej družice v pol minútových intervaloch!“ Všetci sa pustili do práce.
„Aký je stav atmosféry?“ opýtal sa veliteľ. „Je to lepšie ako sme predpokladali pane. hodnota oxdidu uhličitého v našom sektore klesla o 28,6% a hodnota ozónu stúpla 25,4% takže ozónová vrstva nad našim sektorom mierne zhrubla. Funguje to.“ Veliteľ klesol na kreslo: „Áno, zdá sa že to funguje.“
* * *
Postava celá zahalená v hrubej deke priložila na oheň, ktorý bol založený uprostred obývačky, ďalšiu knihu. „Mauppasant.“ Vzdychol si mužský hlas. Vonku za oknom fičal ľadový vietor a z oblohy sa valili chuchvalce bieleho snehu. „Prečo to len zlyhalo?“ opýtala sa postava sama seba. „Nestihli jsme to včas zastavit. Anebo se někdo pomýlil ve výpočtech.“ odvetil ktosi, kto sa práve objavil vo dverách. „Posílá mě Sergej. Asi na to kápl.“ Karel podal Ľubošovi papier na ktorom bola jemná vrstvička námrazy. „Máš pravdu. Skutočne na to prišiel. Dofrasa!“ zahrešil Ľuboš a zhúžval papier. „Jedno znamienko. Jedno poondené znamienko spôsobilo že sme si zničili takmer všetok oxid uhličitý v atmosfére. Čakal som že ľudstvo raz zanikne kvôli takejto obrovskej katastrofe, ale nečakal som že ju spôsobím ja.“ „Tvůj systém byl předci skvělí.“ namietol Karel. „Systém možno, ale výpočet bol zlý.“ „Podívej, Náš starý tým na tom pracuje a už vědí jak zvrátit proces a udělat přesný opak toho co jsme udělali. Ještě není všechno ztraceno.“ „Práve naopak. Je. Sedemmesačná zima zničila všetky rastliny a tým pádom aj takmer všetky zvieratá. Aj ak sa vám podarí zvrátiť proces, nebude už koho zachraňovať. Jediné miesta kam ešte ako tak svieti Slnko sú niekdajšie púšte, ale kvôli rapídnej zmene podmienok to zničilo celý ekosystém planéty. Niet už čo zachraňovať Karel.“ „Jestli máš z toho takovýhle pocit dobrá, no já se pokusím zachránit i ten zbytek co nám vůbec ostal.“ Ľubomír ešte chvíľu sledoval Čechovu postavu pomaly kráčajúcu k snežnému vozidlu. Spomenul si ako to bolo krásne predtým než začala tá hrozná zima ktorú on, hoci nepriamo spôsobil. Rýchlo pribehol k nočnému stolíku, otvoril zásuvku a zašmátral v nej rukou.
Práve keď Karel dobehol k snežnému vozidlu a otváral dvere, z domu sa ozvala rana. Karel sa rýchlo vrátil no dobehol akurát na to aby videl ako Ľuboš, v ruke ešte stále zvierajúc revolver, posledný krát vydýchol.
Marek Čabák
26. jún 2008
